Žonglér spomienok so zlomenými rukami,

tvár zlomená smutnými mukami.

Na spomienky z detstva mňa stále len repce,

nové už spomienky tvoriť sa mu nechce. 

Zabúdaš veci, ktoré by si nemal.

Máš keci, robíš si obal.

Pred kým sa brániš, pred kým utekáš?

Niet takej brány, ku ktorej sa utiekaš.

Život môj, viem, nebol vždy odžitý,

každý moment v ňom nebol naplno prežitý.

Prečo však staráš sa o moje  spomienky,

A ku všetkému blbé máš komenty?

Hlúpy si, prozaik, keď myslíš, že básne písať môžeš,

To môžu len tí, ktorí majú niečo vryté do vlastnej kože.

Prečo toľko rozmýšľaš? Načo toľko váhaš?

Život svoj nežiješ, toľkých máš zábran..?

Bojím sa, totiž, ľudí čo kazia svet,

Stratil som v nich vieru, už viery vo mne niet.

Zvolil som život vo svojich myšlienkach,

v sebaklame, v ilúziach, domnienkach..

Vieš, že bez iných žiť nemôžeš, že sa to nedá,

na čo to skúšať, pokúšať osud, trýzniť tým seba?

Ľahší zdá sa mi život bez iných, asi aj bez teba,

Čo už s tebou robiť mám..? tak Ti aj treba.

A tak naivní romantik, vyrezal jazyk svojmu svedomiu,

A tým cestu si zahatal k plnému vedomiu.

A vy, čo ho poznáte, žongléra svojho si,

Radím Vám, nedajte na jeho (z)radné móresy.