Môj a jeho príbeh lásky bol krátky ale o to intenzívnejší. Krátky preto, lebo On bol ženatý a chorý a intenzívny preto, lebo sme obe veci vedeli no hlavne  preto, že Pán čas sa náhlil . Poznala som ho od mladosti z videnia, ale nikdy som sa s ním nezoznámila, ani on ma nikdy osobne nepoznal, len očkom zahliadol na škole. On , ktorý bol už ako študent na gymnáziu výnimočný pre nás puberťáčky zjavom, pre profesorov svojim intelektom. Ja obyčajná študentka nižšieho ročníka, obézna a nepekná s krátkymi rovnými vlasmi, som ho spolu s ostatnými dievčatami pozorovala s obdivom a snívala, že tie slečny po jeho boku zmiznú a raz aj mňa bude držať za ruku On a smiať sa na mojich inteligentných no vtipných replikách, bol to jedným slovom pre nás poloboh s dlhými čiernymi vlasmi a s krásnou jemnou tvárou Gérarda Phillipa. No vtedy, po maturite zmizol na vysokú školu v hlavnom meste a mne ostala v hlave ešte jeho podoba milého princa celý rok. V snoch som videla jeho jemnú a peknú tvár, biele zuby v lišiackom a zároveň aj bezstarostnom úsmeve. Postupne tvár vymizla a ak som si na neho spomenula, bola to už len neurčitá no milá spomienka na niekoho a vlastne aj na nič, no napriek tomu to bol môj najkrajšia spomienka na štúdium.

Roky šli a prešli okolo mňa len tak , zostala som osudom nepovšimnutá, prežila som život len taký nijaký a nezaujímavý . Nikdy som sa nevydala, pracovala som na jednom mieste a starala som sa ako jedináčik o svojich sústavne chorľavých rodičov.

Po ich smrti som chodila v šedom svete hore a dolu a nečakala nič nové a vonkoncom už nič pozitívne.

Ale svet dostal rúžovú optimistickú farbu práve na onkológii nášho malého a nevyznamného mestečka kde som navštevovala svoju kolegyňu z práce, ktorá sa tam liečila. Ten samaritán mi už zostal. A  tam som raz zbadala na lavičke sedieť Jeho, čomu som na prvý pohľad neverila, ale keď som sa s búšiacim srdom obrátila tak sa mi celý svet na jeden moment zastavil, je to skutočne On. V prvej chvíli som ho obklopeného ľuďmi nevidela dobre, no keď som sa pozrela lepšie, videla som ho v župane ako sa o čomsi rozpráva s mladou dievčinou a drží tašku v ruke. Tvár mal tú istú, len trochu strhanejšiu, vlasy celkom čierne a z tej diaľky to bol on ako keď som mala sladkých sedemnásť a on bol princom môjho života. Za kolegyňou som šla opäť na druhý deň ale priznám sa hneď, že som šla vlastne za Ním. V noci som od myšlienok a rozrušenia nespala.

Osud to mi zrejme chcel vynahradiť , lebo náhoda ho posadila a tú istú lavičku a ja som bola podozrivo pomalá keď som prechádzala okolo neho , lebo ma ihneď oslovil, či nie som tá a tá z jeho školy. Postupne, keď sme sa už denne viac a viac rozprávali tak zo mňa všetok ostych opadol a to že som si ho tak vysoko postavila v mojom rebríčku veci dôležitých mi bolo na škodu, lebo som zistila že aj on je len muž celkom bežný, ktorý mal kopu chýb a spôsobil veľ škôd v živote iných . Ale zrejme za to mohol aj jeho filmový zjav, lebo ako sa vyjadril za celý svoj život od skončenia vysokej školy nežil sám.

Ani deň. Vždy sa mal o neho niekto postarať a to vraj bol trikrát ženatý. Ženatý bol aj teraz, keď sa ocitol v malom meste pre chorobu na ktorú ako vravel „ zájde“ a nechcel sa takto prezentovať v hlavnom meste, kde mal kopec známych. Neviem či tak urobil dobre z hľadiska svojho liečenia, ale takto urobil dobre mne. Prvý krát v živote som bola pri ňom a On mne sa zveroval a rozprávala a rozprával.. Potreboval to. Zas sa mal kto o neho starať, lebo rodina bývala dosť ďaleko ( mal tri dcéry ) s dvoma ženami a tá posledná manželka ho zrejme až tak nemusela. Bol medzi nimi 17 ročný vekový rozdiel a ako sám povedal ani nevedel prečo si ju vzal za ženu asi , že bola vynikajúca právnička, no nanič kuchárka. Napriek tomu, že mal zakázané fajčiť, fajčil a smial sa s celého hrdla až sa rozkašľal a nevedel prestať. Nedodržiaval liečebný postup, vravel, že je to už nanič. Skutočne cítil, ako to sním je a tak v srdci zrejme veľmi trpel nad situáciou, ktorá ho zaskočila, lebo chcel žiť samozrejme večne, krásne ,navždy v plnej sile. Chodila som za ním denne, kolegyňu prepustili našťastie domov aby sa zotavila a ja som všetok čas venovala jemu.

- 2 -

Po necelých troch mesiacoch mi raz plný zlosti oznámil, že liečba sa nevyvíja dobre a tak chce ísť domov , proste niekam zaliesť a lízať si rany, možno to prebolí.To vtedy všetko vedel a pochopil, že niet inej cesty a  smial sa nad príslovím , že zdravý má tisíc prianí, chorý len jedno, aké je len pravdivé. Vedela som, že nemám nato právo, že je ženatý, ale ihneď a okamžite som mu ponúkla svoj byt a svoju osobu ako opatrovateľku. Keď s a po chvíli ku mne obrátil povedal , že v to dúfal. Pre mňa toto bol môj vrchol života , pre neho začiatok krátkeho konca . Aby som to skrátila, ten náš spoločný život trval len chvíľu a bol plný hádok, udobrovania, jeho plaču , nádherného počúvania jeho spomienok na jeho úspešný život plný žien a udalostí.

Ja som bola vynikajúca ošetrovateľka , dobrý a trpezlivý poslucháč , zvyknutá na opateru mojich rodičov v ich taktiež smrteľných chorobách a tiež dobrá kuchárka, čo sa snažila aby predsa len niečo zjedol , ale okrem cigariet a kávy chcel málokedy niečo chcel zjesť, nevládal. Ku konci choroby to bol stále zlostnejší a mlčanlivejší, chudý na kosť no pre mňa stále krásny chlap To že umiera sme vedeli obaja od začiatku, on tomu nechcel uveriť, ja som to videla v jeho očiach hneď prvý deň. Obavy a beznádej , bludisko ktoré ho zhltlo a už nepustilo . Nikdy sa ma nedotkol inak ako kamarátky zo školy, nikdy sa voči mne neprejavil ako muž. Zrejme nemal takéto túžby tela pre chorobu a taktiež si nenamýšľam, že by som mohla u neho niečo ako telesnú lásku vyvolať. Pri pohľade do zrkadla vidím obéznu malú ženu s kruhmi pod očami a vidím takisto večnú pannu a kamarátku a opatrovateľku chorých. Pred tým ako sa vrátil do nemocnice poslednýkrát, zomrieť, sme mali ten posledný rozhovor z množstva iných ako predtým a on hovoril veľmi málo. Medzi tým čo ešte vtedy povedal, bolo najvzácnejšie pre mňa toto: „ Nevrátim sa, viem a preto chcem ti poďakovať, že si bola ku mne taká aká si bola ... teda dobrá, hoci som sa o to vôbec nepričinil. Si teraz môj jediný priateľ... hoci si žena...“ Pre slzy prestal a ja som ho prerušila a tíšila. V ten večer pred odchodom ma týmto vyznamenal najviac , nikdy som sa mu nepriznala s obdivom k nemu, ktorý ma držal od študentských čias. Po návrate do nemocnice to bolo len také  ťažké čakanie na smrť, ktorá prišla po 11. dňoch. Zomrel práve v deň svätého Valentína. Jeho manželka si telo odviezla do hl. mesta a dala ho tam spáliť. Neviem čo si myslela a čo vedela o celej dobe čo nebol v nemocnici, ale bol u mňa. Keby ju to však mrzelo, alebo jej to prekážalo tak by sa mi ozvala, mala na mňa kontakt a mohli sme komunikovať. Okrem mojich telefonátov k nej , ako mu dnes zase je a že ide do nemocnice, zrejme poslednýkrát, vôbec nemala starosť, alebo snahu mu vybaviť lepšiu lekársku pomoc v hl. meste, kde mali známych , kde On bol známy právnik a ona tiež.

Stala sa zo mňa opatrovateľka na štyri najkrajšie mesiace môjho dovtedy nudného a obyčajného života. Hoci sme sa stretli za nepekných okolností, nikdy by sme sa nestretli za iných a tak som vďačná za ten čas s ním prežitý.

Neľutujem peňazí na jeho liečenie a neľutujem seba pre klebetné baby, ktoré ten vzťah nepochopili. Odvtedy som tak predtým sama, ale nikdy už to nebude ako predtým. Či toto bola láska z jeho strany, alebo len odovzdanie sa do rúk ďalšej osoby čo sa o neho postará, to nech posúdi niekto vyšší ako je človek.

Ja som ten čas prijala ako dar a som za neho vďačná. Dotkla som sa lásky, hoci nenaplnenej, a bez ružových okuliarov. Nepoznám krajší cit, aký som cítila k Nemu, mojej láske z mladosti. Svätý Valentín je pre mňa smutným dňom spomienok.