Vyznanie

Keď si sa narodila mala som pocit, že anjelik zostúpil z neba.

Bola si dar, ktorý prehlušil aspoň žiastočne veľkú bolesť v mojom srdiečku.

Tvoj detský smiech každodenne prežiaroval celý byt a vnášal doň neskutočnú lásku.

Tvoja neutíchajúca pozitívna energia sa prenášala na všetkých v tvojom okolí.

Najkrajšie boli i sú tvoje úprimné objatia ( teraz už sporadickejšie, čo chápem).

Nedá sa zabudnúť na škôľku. Na každodenný rituál. Na básničku, ktorou sme sa ťa spachtoša o pol ôsmej snažili zobudiť. Na otázku. Svieti slniečko, môžem si dať sukničku?

Nato ako si chcela byť baletkou.

Na tvoje športové obdobie, kde si len tak odmietla ísť do výberu Slovenska. Na prvé basketbalové koše. Dres číslo 12.

Zaujímavé boli i spevácke počiny.

NA ZLOM V ĆÍTANÍ KNÍH. Ako ťa pohltili. Na množstvá, kníh, ktoré vláčila z mestskej knižnice.       

Na Vianoce, kde si rozbalila množstvo darčekov a  reakciu keď si dostala knihu. Tvoja spontánna radosť, behanie a kričanie bolo neskutočné. Skrátka na tvoju obrovskú lásku ku knihám.

S nostalgiou spomínam na našu každodennú čiernu hodinku ( čas, ktorý sme strávili spolu i s tvojou sestrou rozoberaním dobrého i zlého, práve končiaceho dňa).

Vždy som sa tešila z vašej vzájomnej lásky, ohľaduplnosti a tolerancie.

Na jediný pokus o fyzický trest, ktorý skončil obrovským smiechom ( mojim).

Na jeden bod v písomke, ktorý záhadne chýbal k lepšej známke.

Na tvoj prvý umelecký počin niekedy v 11 či 12 rokoch ( písaný rukou).

Aj na sloh o psovi, ktorý má vie rozosmiať i dnes.

Takisto sa nedá zabudnúť na sloh z našej dovolenky v Žiarskej doline, ktorý si mimochodom zabudla napísať, tak som ti napísala (s výstrahou). A viem, že to stálo zato. Naštartovalo sa tvoje tvorivé obdobie, ktoré trvá dodnes.

Spomínam i nato ako si dlhé obdobie preplakala, keď ti tvoje prvé dielko v počítači zmizlo a my všetci sme sa snažili presvedčiť počítač, aby ho vrátil. Samozrejme neúspešne.

Usmievam sa pri spomienke na školu v prírode ako každý večer keď tvoje spolužiačky zaspali si putovala za mamikou s paplónom pod pazuchou a skoro ráno zasa naspäť.

Na tvoje prvé tínedžerske lásky.

Na akademický týždeň, ktorý si  oddychovala a mi všetci sme žaleli, že ako kedy sa chceš učiť? A ty pohodička nestresujte!. A bolo ako si povedala päť jedničiek. To nás dostalo. Odvtedy sa nestresujem, čo sa týka tvojho učenia. Veď čo,  pohodička.

Pamätám i na prázdniny, ktoré si strávila v Anglicku ( i nato ako mi bolo smutno), ale i na to ako prišlo vhod.

Pamätám i na dni keď som kričala ( hlavne pri matike) a bola nepríjemná. Ty však vieš, že občas to bolo treba.

I na deň kedy som "zlyhala" ( čo ma stále mrzí). Nie je to tak dávno, čo som  takmer spravila tú istú chybu. Snažím sa ale som len človek.

I na úžasný 17. november 2008 (kedy si mi spravila predčasné Vianoce), na premiéru tvojej divadelnej hry, ktorá mala úžasný úspech. Na radosť z toho, že si to dokázala.

Očakávam nadšene novú premiéru v októbri 2009. Tak už máknite!

Tešíme sa z každého tvojho úspechu a je pravda, že už nejaké máš.

Si pre nás  stále ten istý anjelik, ľúbime ťa. Dúfame, že tu energiu, ktorá v Tebe je využiješ a svojou tvorbou budeš tešiť nás i ostatných.