Ironický úsmev. Ain’t so easy.

Príbeh, ktorý by priniesol vytúžený status rentiéra bez nutnosti ráno vstávať a odetý do popraskaného porcelánu prázdnoty  potupne putovať do práce. Orálny sex zdarma, kedy si spomenieš.

Otázka? Úvaha. Škoda, že som nevidel Stratený v preklade. Predstavujem si, že to bolo o cykloch, výnimočne nie ekonomických. Predstavujem si psa, ktorý sa snaží odhryznúť vlastný chvost. Ách, sladký Uroboros.

Egománia dosť pomáha. Narcizmus detto. Ale dojazd je čím ďalej horší. Bez drog a chlastu, ktoré by zmiernili ťažký prechod z jednej reality do druhej.

Kráčam plánmi. Ráno, na obed a večer.

Tak plné, plné príbehov dobrých aj zlých. Plány sú plodné, len osud zo mňa nespravil farmára. Nespravil herca. Skurveného diváka. Kritika na voľnej nohe, ktorého nik nezaujíma. Ktorý nikoho nezaujíma. Mohlo by to byť smutné.

Muž najhorší a najlepší. Či môže byť niečo horšie, než dar reči?

Rečí. Jazyk ako najväčší dar a najhoršie prekliate.

Ach, zdá sa, že skĺzavam do lyriky, ktorou rezonuje otázka „prečo“. As always.

Venované mačke.

„Dáš mi fotku?“

„Prečo?“

„Aby som si ťa pamätala.“

„A mohla masturbovať nad mojou tvárou, až ju už nikdy neuvidíš?“

„Choď do piče.“

„V jednej som už bol.“

Smiech.

A Slzy.

Sedím pred jej domom a ruky sa mi trasú z návalu adrenalínu, rovnako ako slimka v ústach a pocit rozlievajúci sa telom lepší ako život. Sladká stránka z románu menom Rieper.

Kým sa ráno nezobudím a nebude mi ľúto, že jej už nepoviem.

Čo som mal.

Ticho je život.

Platí vždy dva krát.

Za pocity.

Vzťahmi.

Smútkom.

Nakoniec, ona sa rozišla so mnou.

Tak prečo sa cítim tak... skvele? A hrozne. Zároveň.

Zdá sa, že niekedy jeden deň nič neznamená... Niekedy však všetko.

Ach, dráma.