"Nemožné!" skoro skríkol, keď sa zobudil v známej disidentskej krčmičke na jednom z Berlínskym predmiest. Na tej nesprávnej strane Berlína.

Boli štyri hodiny, presnejšie dve minúty po štvrtej a slnko ešte nestihlo doraziť z Japonska. Len zopár lámp naňho žmurkalo, márne sa snažili prerezať oceľovú hmlu. JU však za oknom videl zreteľne ako v slnečné júlové popoludnie.

Pekelne ho bolel chrbát, bolo to však aj tak oveľa lepšie ako po prenocovaní na policajnej stanici. Na stole smrdelo dvadsať špakov v ťažkom popolníku, zo tri sa povaľovali na zemi spolu so zlomenou ceruzkou a popísanými papiermi. Ešte raz zavrel oči a znovu ich otvoril, aby sa presvedčil, že sa mu len nesníva. Nesnívalo, ešte vždy stála za oknom.

"Nemožné!" povedal zas a čumel na ňu ako na ducha. Ona však vôbec ako duch nevyzerala. Práve naopak, bola až príliš skutočná a príliš pekná na strašidlo. Nebolo vidieť, či pekná je, no aj keď to nevidel, vedel svoje. Krátke hnedé vlasy skrývala pod károvaný klobúčik a telo zas pod dlhým károvaným kabátom, ktorý končil skoro až pri čiernych čínach. Jediná nahá čas jej tela boli ruky, na ženu priveľké ruky, ktoré zvierali hrubú knihu. A prekvapivo aj tvár, bledá, s hlbokými hnedými očami a malým nosom presne, na milimeter presne uprostred, priamo nad popraskanými perami, o ktorých v noci sníval. Čudoval sa, prečo nemá svoje čierne okuliare ako obvykle. Hanbila sa totiž za svoju krásu. On však vedel, že pod tým kabátom a klobúkom sa skrýva niečo nádherné.

"Nemožné!"

Nechápal, nevedel pochopiť. Konečne sa však postavil od stola, pričom nemotorne kopol do fľaše plnej neidentifikovateľného pachu alkoholu. Schmatol menčestrovú budnu, improvizovaný vankúš, a vybehol von. Bola preč. Odišla. To bol vpodstate ten impulz, ktorý ho prinútil pozbierať sa - jej odchod. Zatresli sa za ním dvere, za ktorými nechal Marlene Dietrich spievať Sag mir, wo die Blumen sind, slabú lampu nepravidelne blikať, barmana hlučne spať a ťažké červéne závesy kúpať sa v páchnucom dyme. "Kde je?" pomyslel si.