Môj ďalší príbeh sa začína veľmi zle. Už od začiatku bolo jasné, že tento deň bude pre mňa veľmi zlý. Bolo to v pondelok keď sa menil čas. Pretože som bola sama doma tak ma nikto neupozornil, že cez víkend sa menil čas. Ráno som vstala a išla som s krpatou von sa prejísť. Ešte, že som si hovorila že je nejako tma a nikto vonku. Tak som si povedala, že asi dnes nikto nepôjde do roboty. Po pravidelnej prechádzke kde sa nestalo nič dôležité som nasadla do auta, a pri toľkom rozmýšľaní som zabudla, že mám zatiahnutú ručnú brzdu a otočení volant a danú spiatočku. Tak som naštartovala a tí ktorý mali už s týmto skúsenosť vedia čo sa stalo. Auto nekontrolovateľne odhodilo dozadu a pretože tam bol ešte otočení volant tak ma to vyhodila smerom doprava. Už som počula v duchu to škrípanie plechu a hlavne tie výčitky a nadávky od majiteľa vedľa stojaceho auta. A ako pôjdem na políciu vysvetľovať ako sa mi to stalo, ako sa budú na mňa úškrnom pozerať policajti a ako celé sídlisko bude na mňa pozerať ako na blondínu. Strašne som to zhlboka rozdychavala a počula som srdce až v krku. Počula som svoju psychologičku ako hovorí keď máte stres tak pomaly sa nadychujte a ešte pomalšie vydychujte. Ja som nevedela v tej chvíli čo znamená nádych a mám pocit, že vydychovať som nestihla.  Najhoršie na tom bolo, že som si zobrala auto mojej mami. Už som sa videla ako som navždy vydedená, to by sa ešte dalo, ale asi by ma zavesila na prievan, pred tým by mi stiahla kožu a nasypala do rán soľ. Do konca svoj života, čo by nebolo tak dlho, by na mňa strašne kričala a strašne mi nedával. Zabila by ma tou najhoršou smrťou a ešte by jej to strašne dlho trvalo. Už som sa videla ako visím za rebro a keby len za rebro. Asi by som videla za všetky časti tela.  Fuu, bola by to veľmi ťažká smrť a bola by som rada keď už by som bola mŕtva. Ale pri mojej mame pochybujem, že mŕtva by som mala pokoj. Pri jej konexiách by si vybavila aby ma týrala aj po mojej smrti. Keď som našla pôdu pod nohami tak som obehla auto, pre istotu aspoň 10 krát a zistila som, že asi som sa narodila pod šťastnou hviezdou lebo som nenašla ani škrabanček. Bola som ešte v šoku tak som si ani nezapla rádio, však po tom krutom zobudení určite pôjdem pomaly. Tak som došla do mesta a zaparkovala som. Pretože bola ešte stále tma tak som si na chvíľku zapla rádio, som sa ukľudňovala a môj dych sa konečne dostával do normálu. A potom to zas došlo keď redaktor povedal dobré ráno pre tých ktorý teraz vstavili je 6,30. ČOOOO??? 6,30 to nemyslí vážne, ten chlap si zo mňa strieľa. Ale optimizmus som nestratila a vyšla som s úsmevom do dňa. No čo aspoň si spravím veci v robote a možno sa mi poradí aj zdrhnúť. Čo samozrejme nerobím vôbec, nikdy. To je poznámka pisateľky pre šéfa, kebyže ma náhodou spozná. Tak som prišla do roboty ale cestou už cestou som potrebovala ísť na 00. pravdepodobne to poznáte, keď Vám najviac treba tak všade vidíte vodu, reklama na značku nápoja, s okapu tečie voda, ešte aj v tej hlúpej fontáne bol zvyšok vody. Tak som dobehla do roboty, hodila veci na stôl, menovite: tašku, kabát, kabelku a aj telefón a bežala na 00. Tak s tou najjemnejšou ladnosťou som zabuchla dvere keď mi ostala kľučka v rukách. Hovorím si nevadí nejako sa s toho dostanem, len aby som si neurobila hanbu. Tak som na kľučku zabudla až do chvíľky pokiaľ som nešla von. Lenže tu nastal problém, ja som si myslela, že keď otočím kľúčom tak sa dvere otvoria. Ale po otočení kľúčom sa nič nestalo. V očiach som mala hrôzu a strach. Rýchlo som hľadala mobil ale potom so si spomenula, že je na stole. Aspoň už viete prečo som pred tým ten mobil spomenula. Tak som začala rozmýšľať ako sa s tejto situácie dostanem. Však čo ak niekto dôjde a nájde ma to. Budem musieť veľmi kričať aby ma počuli. A potom ako im to vysvetlím. A vtom som počula hodiny, tam som bleskovo začala rátať a keď sa zastavili pri siedmom údere, tak som skoro šľak trafil. To znamená, že je 7,00. rozmýšlam, obchodníci chodia o 9,00, najvyšší šéf chodí tiež o 9,00. Z firmy hore, čo sme prepojený, chodia tiež o 9,00. To ma čakajú 2 hodiny na WC. Viete, pokiaľ tam sedíte pol hodinu tak rozmýšľate o živote, čo máte spraviť v robote, čo doma a tí šťastnejší si čítajú. Ja som sedela a po chvílke ma začali bolieť nohy, tak som stála. Náš 00 ma 1,5 x 1 m. čiže som stála tesne pred dverami a nemohla som chodiť ani okolo. Potom ma chytil záchvat smiechu. Tak som sa chvíľku smiala, len tak, sama na sebe. Ako tu stojím kukám pre seba, lebo mať hlavu v záklone je dosť ťažké. Potom ma chytili depresie, a chvíľka trapnosti ako ma vyberajú zo záchoda. A nakoniec som rozmýšľala, že toto sa môže stáť jedine mne, kto iný ma tomto svete sa vymkne na záchode a nemôže sa dostať von. Nakoniec som si zas sadla a začala sa hrať s vodou. Viete koľko hier sa dá hrať s vodou, viete že sú rôzne silné prúdy, ktoré môžu tiecť pri umývaní rúk. Neviem si predstaviť človeka čo musí sedieť v base, asi by som sa tam zbláznila. Potom som zas začula hodiny tak som počítala, a bolo 8,00. v tej chvíli som počula niečo ako buchnutie dverí. Nie u nás ale vo firme nad nami. Alebo mám už s toho všetkého halucinácie. Tak som začala zúfalo kričať na Tomáša. To je chlapík čo pracuje hore. Radšej nech ma tu nájde on ako niekto iný. Ale nikto neodpovedal, tak som zakričala ešte raz a vtom som počula ako kričí on na mňa. Fuu taký kameň mi padol zo srdca, že som si skoro nohu zlomila lenže on nevedel kde som tak kričal a behal po kanceláriách, až nakoniec som si predstavila jeho bezradný výraz v tvári, že som so všetkou hanbou zakričala. Tu dole, v záchode. To som počula ako zastal, asi si pomysel, čo tá bláznivá ženská odo mňa chce. Tak pre istotu som mu zakričala, že nič sa nedej, že papier mám len som za zabuchla. V tom počujem, že aj jemu padol so srdca kameň. Tak som šťastne vyšla s WC. Potom som to rozprávala šéfovi a zmenili sa dve veci. Šéf chodí do roboty na 8,00 a ja chodím ako blázon s mobilom na WC. Vy nie? Tak to je chyba!