Bála som sa zrady. Ostražito som žmúrila proti svetlu a dúfala v skorú, bezbolestnú smrť. Vari na svete niet jediného kúska nádeje? Priateľstvo pre mňa znamenalo vážnu hrozbu. Otriasalo mojím vnútrom a rozbíjalo ho na ostré úlomky, ktoré rezali. Zo strachu z odmietnutia a následného pocitu hanby a menejcennosti som odháňala ľudí od seba mlčanlivosťou a núteným úsmevom, ktorý nepristal mojim pocitom. Pomoc. Odbili ma s úsmevom hrdinu a detinským: „Nemáš na to vek. Počkaj, až vyrastieš.“ Čože je to za odpoveď! Dôkaz viny. Smútok. Znel verdikt. Spása. Znela prosba. Ľudia, ktorým som dôverovala, zabúdali, kto vlastne som. Odsúdila ma. Zamkli na sedem západov do hrubočizného väzenia obáv a strachu. Strachu z osudu, že bude rovnako nespravodlivý ako oni a neponúkne mi viac možnosť dýchať. Cesta, ktorá neviedla nikam.
Rádiová stanica Súrne a Expresne
29.05.2005 13:54:35
Moje myslenie preplo na inú stanicu a ja som s ním nedokázala držať rytmus. Melódie sa menili z pokojnej balady na tvrdú rockovú hudbu, ktorá trhala moje uši záľahou nadávok a nechuti k Ľudstvu. Chcela som byť iná, chcela som byť sama sebou a nie hlúpou bábkou v rukách úbohých štátnych úradníkov, pre ktorých som bola len číslo na občianskom preukaze. Dokázať tomu zhýralému svetu, že na to mám!
Búrila som sa proti všetkým zabehaným smerom, proti pravidlám, ktoré ma prenasledovali a dusili. V snoch, v nočných morách, v Žití. Prepadala ma nenávisť k môjmu životu, k tomu čím som bola, k miestam, ku ktorým som sa nenávratne blížila. Trápenie som riešila v sebe. Kto som? Kam kráčam? Hľadala som odpovede. Túžila som opäť vykročiť na cestu, z ktorej som z neznámych príčin zblúdila.
Trápila som svoju dušičku problémami, ktoré nevedela riešiť. Naliehavo! Znela moja prosba k nej. Súrne a expresne!
Čakala som na doporučený balík, ktorý pod menom odosielateľ niesol: Hlavná Duša z Prvej Nebeskej Komory. Dni ubiehali a ja som sa uzatvárala do svojho drobného sveta, kde mi nemohli ublížiť.
Spriadala som si kuklu nezáujmu k ľuďom, ktorí ma mali radi, ktorí túžili po smiechu a radosti. Prečo som im krivdila?
Ale najhoršiu chybu som urobila, keď som odmietla... Boha. Jedného dňa som zabuchla dvere, cez ktoré pravidelne, každý deň, vchádzal do môjho vnútra, aby sme spolu v tichu duše rozoberali moje problémy, často krát banálne a nepodstatné. On si však na mňa našiel čas, aby ma pohladil po ruke, vzal do náručia a utíšil moje náreky. Ale raz som sa zobudila a povedala: Viac nie! Márne klopal, márne dúfal. Bez obzretia som vzala kufor a odišla na ďalekú cestu nepoznaného. V spätnom zrkadle som videla jeho trúchlivý pohľad, ktorý nechápal. Prečo?
Prečo som to urobila? Popierala som svoju identitu, odmietala lásku. Zo strachu. Bála som sa zranenia, bála som sa sklamania. Radšej som odišla skôr, než som ľúbila. Radšej som ušla skôr, ako som začala žiť.
Ale:
"Láska je zhovievavá, plná túžby po dobre iných. Láska znesie všetko, ustavične dôveruje, v akejkoľvek situácii nestráca nádej. Láska nikdy nekončí. Skutočná Láska." (Biblia)
"Žiť bez lásky znamená nežiť." (J.B. Moliere)
No a napokon to najdôležitejšie:
"Mám podozrenie, že väčšina z nás so strachom očakáva, že Boh sa bude v posledný deň pýtať na naše zlyhania. Nebudeme prekvapení, ak sa nás spýta, PREČO SME SA VIAC NETEŠILI ZO ŽIVOTA?" (John Powell; Očami viery)
Komentáre
len tak btw.
dakujem:)
markoff je inak pipik