Marek bol ešte pri Monike, keď ho zastihol hovor od mamy. Sedeli tam a rozprávali sa úplne tíško,pretože nechceli budiť Ivanu,ktorá sa ešte stále po zákroku neprebrala. Obaja sa pokúšali predstaviť si,čo sa jej vlastne stalo. Zhodli sa na jednom. Niekto ju surovo zbil. Ich teoretizovanie prerušil Marekov zvoniaci mobil a Marek prijímajúc hovor vyšiel na chodbu.
- "Áno mami?"
- "Marečku.." - z mamy viac nedostal. Počul len vzlyky a prehltanie slz.
- "Mami..mami! Čo sa stalo? Prečo plačeš?" - Marek sa vystrašil. Jeho otázky zneli naliehavo,ale mama nebola schopná odpovede.
- "Mami..prosím ťa.. Povedz mi, čo sa stalo? Ste obaja s otcom v poriadku? Kde ste?" - Marek sa neprestával pýtať.
- "My áno, Marečku. My áno. Ale..Radko.." - mamu chytil ďalší záchvat plaču a Mareka napadlo to najhoršie.
- "Kde je on? Idem mu zavolať.." - rozhodol sa Marek v okamihu,ale niečo ho zastavilo. Mamin výkrik:
- "Niee.. Nevolaj mu. Je na ARO v nemocnici. Havaroval. Práve mi volali. Ja som sa zosypala. Otec išiel tam. Len som chcela,aby si to vedel." - vysypala mama zo seba s obrovskou námahou.
Marekovi prebehol mráz po chrbte. Šialená situácia. Zdá sa,že na týchto dvoch ľuďoch leží kliatba. A tá sa týka zároveň všetkých z ich blízkeho okolia. Najprv tá trápna situácia na svadbe, potom Monikin takmer potrat, potom Ivana zbitá a znásilnená surovým spôsobom, teraz Radova havária. Kto bude ďalši? Marek nerozmýšlal dlho. Otvoril dvere k Monike a len jej povedal.
- "Musím ísť. Vrátim sa. Čakaj ma." - na pery vyčaril náznak úsmevu. Len Boh vie,ako mu to šlo ťažko.
- "Ako keby som odtiaľto niekam mohla. Bez teba." - usmiala sa srdečne Monika a Marekovi sa podlomili kolená. Bez slová zavrel dvere a bežal smerom k ARO.

Na chodbe našiel otca bez života.
- "Otec.. Ako je? Bol si s ním?" - pýtal sa naliehavo.
Otec nezmenil ani polohu,ani smer pohľadu. Otec sa nepohol, len pohyb perí naznačil,že niečo hovori. Marek sa naklonil bližšie.
- "Kázali čakať." - šepkal otec ohromený bolesťou a strachom.
- "Tak budeme čakať." - rozhodol Marek a prisadol si k otcovi.
Nečakali dlho,keď vyšiel doktor. Marek vyskočil z lavičky,ako keby bola horúca. Otec ostal sedieť.
- "Dobrý deň pán doktor. Ako to vyzerá s mojim bratom?"
Doktor sa netváril nadšene. Jemne pokrútil hlavou,čo postrehol iba Marek.
- "Neviem vám nič sľúbiť. Má mnohopočetné poranenia. Urobili sme,čo sme mohli. Teraz nám ostáva len čakať.
- "Je pri vedomí?" - opýtal sa Marek. - "Môžme ho vidieť?"
Doktor sa na chvíľu zamyslel,ale keďže sám nedával pacientovi veľké šance na prežitie,tak súhlasil.
- "Je napojený na prístrojoch,ale vníma. Určite ho to poteší. Sú tam sestričky, keby niečo."
- "Ďakujeme." - povedal Marek a zobral otca pod pazuchu. - "Oci.. chceš ho vidieť?"
Otec nechápavo pozrel na svojho syna a v očiach mal neistotu.
- "Nemusíš,keď nechceš." - upokojoval ho Marek pohľadom.
- "Nemôžem.. Marek, ja nemôžem. Chcem si ho pamätať inak,ako tu, na tomto lôžku, po havárii."
- "Chápem oci. Aj Rado to pochopí. Poviem mu to. Počkaj ma." - povedal Marek a pobral sa k osudným dverám.

Skôr,ako mohol pristúpiť k Radovej posteli, sestričky ho obliekli do sterilného odevu. Až tak mohol pozrieť bratovi do očí.
Prekvapilo ho,že Rado ich mal otvorené. V nich sa zračila bolesť a strach. Rovnako,ako v otcových,čo videl pred chvíľou.
Marek mu položil ruku na ruku. Chvíľu nevedel,čo povedať. A odrazu to vedel až veľmi dobre.
- "Rado..Musíš niečo vedieť. Niečo,čo ti dodá silu a chuť do boja o vlastný život. Dúfam, verím..verím,že tento boj vyhráš. Pretože máš prečo." - Marek si odkašlal a tak to na Rada vybalil. - "Monika čaká dieťa. Tvoje dieťa. To dieťatko tiež bojuje o svoj život na inom oddelení v tejto nemocnici. Monika v nedeľu takmer potratila. Ty si havaroval. A čo je sranda najväčšia, k Monike priviezli aj dobitú a znásilnenú Ivanu. Neviem..je to len môj pocit, ale..Nie sme my prekliata rodina?" - Marek sledoval Radove oči rozšírené od prekvapenia a zúfalstva. A aj radosť v nich našiel. Aspoň náznak radosti. Rado niečo očami naznačoval a Marek mu nerozumel. Zavolal sestričky a tie pochopili,čo pacient chce. Odpojili ho na chvíľočku od ventilácie,ktorá za neho dýchala a Rado s obrovskou námahou zašepkal.
- "Marek. Zverujem ti ich. Moju ženu, i moje dieťa. Postaraj sa o nich. Tak,ako ja som nemohol, ako by som ja nikdy nedokázal. Prosím." - Rado chcel hovoriť viac, no jeho zdravotný stav mu nedovolil. Začal sa dusiť a tlak mu nebezpečne klesal. Upadol do kómy a okolo jeho postele začal tvrdý boj o život. Marek odstúpil do úzadia a so slzami v očiach sledoval,ako sa doktori snažia a brat to už vzdal.

Na vlastné oči videl,ako  brat všetko nechal na jeho pleciach. Keď EKG dlhým tónom oznámilo,že je po všetkom, Marek si až vtedy uvedomil,čo sa udialo. Až vtedy si dovolil povoliť uzdu svojim pocitom..
Rozplakal sa..