Najprv budú debilmi iba vzdialení ľudia, ktorých nepoznáme a z našich blízkych sa nakoniec vykľujú idioti. Z tých ktorým fandíme alebo fandia nám sa dostanú von veci, názory, ktoré zdvihnú dupkom vlasy. Áno môžeme mať radi aj zákerného, sprostého a krutého hlupáka, kým to o ňom nevieme alebo to neprekročí hranicu, za ktorou už oňho nadobro stratíme záujem. Nikto nie je čiernobiely a často sú trefne myšlienky a postrehy zabalené do odporného slizu. Aspoň pre mňa je to sliz, iní sa na ten lesk dívajú, akoby to bol lesk drahokamov.
Keď nestojíte ani na jednej ani na druhej strane barikády, tak si vás ťažko niekto všimne, dupľom to čo poviete či chcete povedať. Bez útoku si priazeň nezískate, iba ak sa pochválite svojou šľachetnosťou a skromnosťou. Že to ešte nikomu nedošlo, že so skromnosťou sa chváliť nedá. No a ja hlupák som sa občas odvážil spýtať či to so svojou dokonalosťou nepreháňa. Tak rýchlo ma potom ušliapalo a dohrýzlo stádo oviec, ktoré danému autorovi vytvorilo nedotknuteľný kult osobnosti. „Prosím nedotýkajte sa! Môžete sa iba pozerať.“ Vraj zaberá keď hlúposť ignorujeme. Nemá cenu sa háďat s debilom, nieto ešte s idiotom. Zaberá to naozaj? Snažím sa tým riadiť, ale mám pocit, že to nepomáha. Že sa to iba zhromažďuje, že je to môj tichý súhlas k úpadku akejsi vnútornej kultúry človeka. Lebo dnes je každý osobnosť podľa toho akú má reklamu, nie podľa toho akým skutočný je.