Je jeseň, krásne chladné ráno a žeravý slnečný kotúč na východe už lenivo prichádzal na obzor aby zohrial a rozsvietil svet. Bohužiaľ, ľudia sa nedajú tak ľahko potešiť a neradujú sa z takých vecí. Vedú si svoj vlastný rýchly život, kde na jednoduchú radosť nie je čas. Prikrývka hmly čiastočne zakrývala výhľad na panelové sídlisko, ale to bolo vlastne dobre. Nebolo vidieť ako sa každý ženie niekam, kam by sám najradšej nešiel. Avšak na 4. poschodí dvanásťpodlažného domu sa deje niečo zaujímavé. Poďme tam nakuknúť.

       „Koľko je to hodín?“ Pýtal sa samého seba chlapec v žltom pyžame. 

Na prvý pohľad obyčajný  chlapec so stredne vysokou postavou a mierne vyblednutou tvárou, ale keby ste pozreli bližšie odhalili by ste jeho zvláštnosti. Ako prvú zvláštnosť by som spomenul jeho bujné a neskrotné vlasy z ktorých by sa dal tkať perzský koberec. Ďalej sú to jeho „farebné“ oči. Sám rád používa toto pomenovanie, lebo dúhovku jedného oka má spolovice modrú a spolovice hnedú. To druhé má čisto modré. Ale vráťme sa k príbehu.

       „ČO??!! To je už pol ôsmej?“ skríkol a ospalosť ktorá mu doteraz visela na tvári sa blesku rýchlo zmenila na prekvapenie aj strach zároveň. Ešte raz sa pozrel na žlté nástenné hodiny, ktoré viseli na stene v kuchyni, ale keď sa uistil že je naozaj pol ôsmej, rozbehol sa k ešte stále spiacej mame, aby ju informoval o aktuálnom čase.

       „Vstávaj už je pol ôsmej!“ nervózne mykal so svojou mamou.

       Asi po troch neúspešných pokusoch keď už mama dobre zaregistrovala čas ktorý jej bol oznamovaný, vstala z postele tak rýchlo, že sa pod ňou celá posteľ triasla. Mama Eva, bola stredne vysokej postavy s hnedými vlasmi a modrými očami. Stále vyžarovala elánom a tým spríjemňovala život ľuďom okolo seba. 

       Po krátkom rozpačitom pobiehaní po byte, snažiac sa nájsť niečo, čím by mohla začať zastala pri posteli v ktorej ležal 5-ročný chlapec s hnedými vlasmi a s opakovaním tej istej vety: „Vstávaj Samko zaspali sme!“ mu začala chystať veci do škôlky.

       „Oli, choď už s Fredym!“ zvolala mama na staršieho syna.

       Oliver sa obliekol tak rýchlo, že keby to bolo stopované, určite by trhol svetový rekord (samozrejme, keby taký bol).

       „ Už idem“ rýchlo vyhŕkol z úst a už bežal polo obutý s vodítkom v ruke a so psom pri  nohách dolu schodmi. Už mal nacvičený beh dolu po schodoch, a tak išiel s vlastným ladným rytmom. Posledné tri schody preskakoval.

       Konečne prišiel až ku vchodovým dverám. No kľúč mu nešiel dať do dierky. Nervózne tam pchal kľúč no nakoniec to vzdal a počkal kým mu niekto neotvorí. Našťastie ráno chodí veľa ľudí, a tak nemusel dlho čakať. Pozdravil suseda čo práve vyšiel z výťahu, počkal kým otvorí dvere a potom čo najrýchlejšie vybehol von a nechal Fredyho voľne behať. Počas pomerne krátkeho pobytu vonku neustále nepokojne prešľapoval a náhlil Fredyho aby sa poponáhľal.

     Keď sa nakoniec vrátil do bytu, mama aj so Samkom (bratom) sa už začali obúvať. Pri tom všetkom čo musela mama ráno urobiť, až sa Oliver čudoval, ako rýchlo to zvládla. Zhrabol tašku a bežal, na to pre deti v jeho veku najneobľúbenejšie miesto, do školy! A práve dnes je streda, jeho najťažší deň v týždni.

     „No to sú dobré narodeniny!“  Táto veta mu vírila hlavou celú cestu do školy. Stále si hovoril aký nevydarený je tento deň, ale to ešte nevedel čo ho čaká!

       Pri vstupnej bráne do školy už stál učiteľ ktorý zapisuje neskoré príchody. Ako naschvál to bol dnes jeho najneobľúbenejší učiteľ na škole- telocvikár Pleš. V ten deň sa tváril až príliš kyslo. A hneď ako zbadal Olivera, pozrel sa naňho tým najmrzutejším pohľadom aký dokázal vystrúhať na jeho skrivenej tvári. K jeho hrozivosti ešte pridávala jeho mohutná postava. Olivera to mierne vydesilo. Preglgol si a nakoniec iba bez slova prešiel okolo Pleša  a vybral sa k šatniam.

       „Bilane!“ Ozval sa po celej chodbe hrubý hlas Pleša. Olivera vystrelo a po chvíli sa pomaly otočil.

       „Áno?“ opýtal sa s roztraseným hlasom.

       „Ponáhľaj sa a....... čo tu ešte stojíš? Hýb sa!“ Oli nechápavo hľadel na učiteľa. Našťastie sa rýchlo vzpamätal a čo najrýchlejšie vošiel do šatne.

Po ceste do triedy sa na vstupné dvere ani nepozrel ale dobre vedel že ho telocvikár sleduje, aj keď už mal pri vchode ďalších oneskorencov. Dosť ho to znervózňovalo, až kým sa nepriblížil k triede.

       ,,Tak a môžeš začať rozdávať sladkosti.“ povedala učiteľka a vytrhla tým Olivera z myšlienok. Príšerne ho bolela hlava ale snažil sa to, neúspešne, zakryť. Hneď ako podal sladkosť svojmu kamarátovi Filipovi, podvedome sa zastavil. Chvíľu to vyzeralo ako keby bol v tranze. Po pár sekundách sa znovu pohol, ako keby sa nič nestalo. Celá trieda naňho začudovane pozerala (vrátane učiteľky) ale Oliver nechápal prečo, lebo sám si neuvedomoval čo sa vlastne stalo.

       Cez prestávku sa väčšina Oliverových spolužiakov dala do skupín a vášnivo debatovala o tom čo sa stalo cez hodinu.

       „To čo malo znamenať?“ spýtal sa Olivera Filip práve keď si pripravoval veci na Zemepis. Filip bol modrooký chalan s atletickou postavou a blond vlasmi.

       „A čo asi?“ odpovedal Oliver zohnutý nad taškou.

       „No to...neviem čo to bolo. To zaseknutie.“

       „Aké?“ Opýtal sa nechápavo Oliver a vybral si učebnicu.

       „No to pri rozdávaní.“

       „Neviem o čom hovoríš.“

       „Tak ty sa minimálne na tri sekundy zasekneš, celá trieda si myslí že ti šibe, ale ty nevieš o čom hovorím?“

       „Naozaj neviem, ale keď hovoríš, asi sa to naozaj stalo.“ povedal Oli ironickým tónom, postavil sa a vybral sa pre pomôcky na zemepis.

Filip sa otočil k ostatným a povedal: ,,Vážne mu šibe.“

       „Počkaj chvíľu, idem s tebou.“ ozval sa za Oliverom ten najľubozvučnejší hlas aký kedy počul. Bola to Anna najkrajšie dievča v triede. Jej gaštanovo hnedé vlasy jej siahali takmer po pás. Takisto hnedé sú aj jej vždy šťastím žiariace oči. Oliver si myslel že to hovorí niekomu inému pretože normálne o neho ani okom nezavadila, a tak bez zareagovania pokračoval ďalej po chodbe. Ale v tom ho niekto chytil za rameno a on sa prudko otočil.

       „Nevnímaš?“ Opýtala sa ho a prívetivo sa naňho usmiala.

       „Ach, prepáč,“ začervenal sa, otočil sa a išiel ďalej.

       „Počúvaj“ opatrne sa prihovorila Anna Oliverovi „vieš čo si sa tak zasekol cez hodinu...“

       „Počkaj!“ Prerušil ju nahnevane Oliver „neviem čo s tým všetci máte! Mne sa nič nestalo! A dajte mi s tým už pokoj! Jasné!“

       „Dobre! Ja som vedela že nestojíš za nič.“ urazene odvrkla Anna a otočila sa naspäť  k triede. Oliver si povzdychol a pokrútil hlavou. Dosť ho sklamalo, že sa mu Anna prihovorila len preto aby zistila čo sa s ním stalo a potom to mohla porozprávať všetkým v triede ako prvá. Ale to už ho prerušil zvonček oznamujúci koniec prestávky. Oliver zrýchlil tempo a rozbehol sa po schodoch ku Zemepisnému kabinetu.

Oliver Bielovič

(Môj kamarát ma poprosil, aby som na tomto blogu zverejnila jeho príbeh. Takže tento príbeh spadá do autorstva Olivera Bieloviča. Mňa to zaujalo a jeho by zaujímali Vaše názory :))