Raz za cas, ked mam cas, chut, alebo potrebu, zavriem oci, pustim si hudbu spred 10-20 rokov a necham sa unasat.
Vzdy - bez vynimky - sa mi v mysli pri tom mihaju obrazy mojej minulosti. Niekedy krasne a stastne, inokedy smutne a zvlastne.
Konci to vzdy rovnako - mam chut kricat, plakat a zahrnut cely vesmir laskou, ktoru cez svoje Ego nedokazem prezentovat v kazdodennej realite, pretoze by to narusilo moj image.

Niekedy mam pocit, ze by bolo lepsie oslepnut a prestat sudit svet naokolo ako to robia vsetci okolo mna.

Ak som bol niekedy blizsie k pochopeniu univerzalnej nekonecnosti, v ktorej koncia vsetky stratene veci, zjavne som na to pri narodeni zabudol, pretoze sa teraz citim najblizsie k pochopeniu seba sameho - a teda vsetkeho - ako som kedy bol.

Nic na tom nezmeni ani hlupa realita, ktora o niekolko rokov tak ci tak skonci v plamenoch vyhasnutej hviezdy.

Je krasne byt tu a teraz. Co do pekla stale riesime?!


P.S.: 25 sekund po publikovani clanku som vlavo hore zbadal odkaz 'domov'... kam sa teda vratit, ked som miesto zvane domov uz pred rokmi stratil? Nie, uz nechcem domov, ktory mozem stratit. Chcem byt doma vzdy a vsade.
Privitate ma, alebo odkopnete?