Niekto na Slovensku zavraždil dvoch mladých ľudí. Je to veľká tragédia, o to viac,  že podľa všetkého, to bolo „iba“ za verejné prezentovanie názorov.  Mnohí z nás sú skutočne šokovaní, lebo až takú podlosť,  sme na Slovensku nečakali.

Bola to náhoda, zámer a či len logické vyústenie niečoho, čo  tu medzi nami dlhé roky bujnelo? Ťažko nato dať uspokojivú odpoveď.  No neodškriepiteľným faktom je, že v našej spoločnosti,  pomaly ale iste dochádza k degradácií rešpektu a úcty ku všetkému, čo sa aspoň troška obtrelo o slušnosť, morálku, mravy, čestnosť, charakter a zákonnosť. Ľudia, ktorí si tieto vlastnosti ctia, nemusia byť „len“ kresťania, ale môže to byť každý slušný človek. A takýchto ľudí je medzi nami určite veľa, žiaľ  akoby sa zato hanbili, že nie sú takí, akými sú viacerí mediálne známi politici, ktorí mnohokrát nevedia alebo ani nechcú vedieť, čo je obsahom takých slov ako je : slušnosť, morálka, mravy, čestnosť, charakter a zákonnosť.

Iste viete, že všetci sme hriešni. No je rozdiel, ak si hriešny človek svoj hriech uvedomí a chce sa polepšiť ako,  keď niekto iný stále pácha rôzne hriechy a žije v tom, že to čo robí je správne. Takýchto ľudí treba upozorniť, nie hneď súdiť, ale skutočne upozorniť, že páchajú zlo. Treba im pomôcť, aby  od takého konania upustili.

Takže, podľa mňa je správne a priamo žiadúce, ak slušní ľudia poukážu na nesprávne a neakceptovateľné správanie iných ľudí. A je jedno v akom spoločenskom postavení sa nachádzajú. Je to nielen kresťanské, ale aj spoločensky potrebné. Napríklad, rodičia sú povinní takto postupovať k svojim deťom, a mnohí to aj tak robia, čo považujeme za samozrejme. Ale čo majú rodičia robiť, ak ich snahu a výchovné pôsobenie degradujú mediálne známe osoby tým, že vôbec neakceptujú základnú zásadu výchovy,  ktorou je už od doby Jána Amosa Komenského, metóda osobného príkladu.

Teraz mám na myslí správanie sa jedného z najvyšších činiteľov tohto štátu, ktorý často vodu káže a víno pije. Ten pán nemá v sebe asi ani štipku slušnosti, aby sa napríklad dokázal teraz, keď násilne zomrel novinár iba za to, že robil svoju prácu, ospravedlniť  za urážky, ktorými novinárov, nie tak dávno častoval. Možno by stačilo iba  povedať : „ Prosím, odpusťte mi môj hriech.“  No nestalo sa tak. Naopak, pácha ďalšie hriechy a hriešiky. Stále totiž odmieta uznať, že to čo robí je mnohokrát nesprávne. No svoj podiel na týchto hriechov majú aj tzv. priatelia tohto činiteľa, lebo sa k nemu správajú nielen nekresťansky, ale aj pokrytecky.  Áno, mnohokrát človek, ktorý je dlho na výslní zabudne nato,  aby si položil otázku. Ako budem žiť,  ak raz zhasne moje Slnko popularity ?  No jeho skutoční priatelia by mali byť priateľmi od toho, že by mu tú otázku mali položiť miesto neho !  Tragédiou ale je , ak takýto človek nemá priateľov. Potom miesto nich konajú jeho nepriatelia. Pochopiteľne, v takých intenciách, ktoré vyhovujú im.

Čo na záver ?  Vyslovujem úprimnú sústrasť pozostalým po týchto nevinných obetiach, a verím, že mnoho ľudí si aspoň teraz na chvíľu uvedomí, že skutočne v našom štáte treba niečo zmeniť, aby sa podobný prípad už nikdy nezopakoval. doko