Tučná sa prevaľuje v byte po výbuchu, pred výbuchom. Že jeho rekonštrukcia simultánne beží na páse s drsnou rekonštrukciou môjho bytia je jej ľahostajné. Na stoličke s odlomeným operadlom kladie jedno mäsité stehno cez druhé, šúcha pätou o neumytú podlahu, lačne ťahá z ruských belomoriek. Biely dym fúka po častiach, kašľavo a dusne.

"Len dofajčím, hneď bežím," škúli na zožltnuté dvere chladničkového chrámu. Ruky dám vbok, neponúknem. Nemám čím. Po rozpačitej chvílke pochopí a ťažko vzdychne: "Mám depresiu."

Niektorí ľudia vedia "mám depresiu" prehodiť tak konverzačne, až sa to slovné spojenie stane štandardom podobným pozdravom ako "ránečko." Konverzačná depresia totiž nie je diagnóza, ale súčasť spoločenského statusu. Oblieka sa ako handry z čerstvej módnej prehliadky, drží ako iPhone vybojovaný v dave po hodinách čakania pred mobilným operátorom. Proste je to tak. Tučná má depresiu.

"Z čohože?," zaženiem sa utierkou nad muškou menšou než milimeter, ktorá mi okupuje hory bordelu v kuchyni už pár dní.

"Ále, zo života. A tak," brada jej ostentatívne ovisne. Zašibrinkuje pod ňou dvoma vankúšmi, zívne, natiahne šiju. "Bola som f posilke. Čakala som na bajk. Celú polhodku. Som tam stála. A fšetci ma predbiehali. Taká posilka, to je ako život. Ja stojím, machri sa okolo rútia, oni sú feši a ja furt bokatejšia. Normálne idem do posilky, že nech zmením svoj život, a tam je to ešte horšie než v normálnom živote, lebo fšak v ríl lajfe nechodím z bytu, chápeš," otrávene zaťahuje. "

"A potom oné - počujem tie dve cice, čo šli okolo, že nech sa tá tlstá origami niekam odprace. A tak stále rozmýšľam, že prečo origami. A potom mi došlo, že Mama Kami. Kristove rany, tlstá som, ale jak Ružičková ešte nevypadám, že nie?" bezbranne sa na mňa pozrie.

Klamem. Trošku.

Neviem klamať. Chvíľu pozerá. Potom energicky típne konček cigarety. "Origami musí zomrieť,"  klepne razantne dlaňou po holom stole, zamáva a odgúľa sa mi z bytu.

Je ráno plné odhodlaní.