... ráno som sa zobudila a neverila som vlastným očiam ... zase sneží... /zobudila znamená, že som vnímala svet... cca 30- 90 minút po vstaní z postele/

                       nechcela som už sneh, v bratislave je to tak zbytočné, špinavé... vydrží to sotva deň a zase je z toho čľapkanica a špinavé nohavice... a jeden nepríjemný pád...   

                        vyrazila som do školy, ako každý piatok, pretože mám povinné cvika ... strihla som si to pomedzi dva baráky a krížom cez zasnežený trávnik  /alebo klzisko?/ ... to som však  zistila neskoro... už som bola na zemi... také malé rýchle "žuch" a bolo to... ani to veľmi nebolelo, ale...           

                         nemohla som sa postaviť...  ono sa to totiž tak šmýkalo, že dať nohy dokopy bolo nemožné...   a tak som sa doplazila asi 6 metrov / možno menej, možno viac, odhady nie sú moja silná stránka/ na suchý kúsok zeme a vyskočila som ako srnka... prvé čo som urobila bolo oprašovanie a snaha vysušiť čo sa zamočilo... márne... a skontrolovala som si kosti, zuby a hlavu...  v poriadku, vrámci normy... / čo som to chcela?  ...a potom som sa začala obzerať a hľadať divákov...  zdalo sa to v pohode, vzduch čistý a tak som vykročila v ústrety svojmu cieľu... vtom som zbadala  opodiaľ...      dvaja chlapci tak okolo desať sa držali za bruchá a nemohli sa dosmiať... hanba jak sviňa, prebleslo mi hlavou a prchla som im z dohľadu...

                        touto cestou už tak skoro nepôjdem, aspoň nie sama  ... a radšej si vyberiem dlhšiu cestu na zastávku...