Odovzdane sa šúra po hrboľatej ceste a na záplatách, v miestach, kde sa stretá roztrepené sito nepraných modrých montérok s bavlnenými kvetmi starej ružovej nočnej košele, vykukuje opäť jedno koleno k zamračenej oblohe.
- Asi dnes bude pršať! Alebo, možno aj nie. Ale, čo tam po tom? Ak aj, raz prestane! Vždy prestalo.
A vozík prerobený zo starého kočíka plný kadejakého rárožia sa neochotne posúva ďalej a ďalej po poľnej ceste smerom k lesu. Už tam v starej lesnej búde, kde si drevorubači zvykli odkladať náradie, býva dlho; vlastne odvtedy, čo mu zomrela žena. Pred tromi rokmi to bolo? Tak nejako, ale to vôbec nie je podstatné. Tá už má pokoj. Každý bude mať raz pokoj a aj pauzu, keď je potrebné zabrať. Teraz bude nutné riadne pritlačiť, ide kopec a takto ani neostáva času, pripáliť si ďalší fajnový ohorok cigarety.
- A že ich tam dnes bolo! To bol dnes kauf! Hmm, tam budem chodiť častejšie! Je to síce ďaleko, ale fajnšmeker musí niečo vydržať! Hahahaaaaaaa – ozýva sa rozvlneným prázdnom v brázde u čerstvo podmietnutého poľa a stelúc si s ťažkým oddychovaním starý prešívaný kabát po seba, usadá k vychutnaniu si svojho drahocenného pokladu vyhrabujúc jeden kúsok cigarety za druhým z mastného papierového vrecka.
- Mál bo ro. – slabikuje lámano zosušenému chumáču žltkastej trávy pod sebou - No to je niečo, to je niečo! Tí ľudia už fakt nevedia, čo by vyhodili! A čo sa vlastne čudujem, že? Pche, darmožráči! Niečo si kúpia, ani užiť to nevedia! Je vidno, že dostávajú prachy len za váľanie si gulí v teple! – už takmer kričí a máva rukami smerom k svojmu vozíku plnému pokladov.
Bicykel síce nemá jedno koleso, ale veď nejaké kolesá za chajdou má. To určite dokompletuje a bude na svoje výjazdy jazdiť a nie sa trmácať takto peši ako otrok s nákladom stavebného kamenia pre pyramídu akéhosi poloboha.
- No boha, to bude rychta! To obídem viacej a rýchlejšie a možno trhnem niečo aj z rajónu Lubyho Drozda. Ten sa bude jedovať! Ale tak mu treba, minule mi vyfúkol super vetrovku, síce mala dieru pod pazuchou, ale inak bola, hmmmm! Veď ja mu dám! Hovno dám, nič mu nedám! Tak! – a s novým odhodlaním kostrbato vstáva, aby prekonal tých pár výškových metrov, za ktorými sa skrýva jeho tajná skrýš. Pod zlomeným bicyklom štrkocú ako zvončeky špinavé prázdne poháre na zavarovanie porozkladané na starom kresle s povytŕhaným čalúnením na operadlách. Vietor lenivo listuje v časopisoch z viac menej neodetými krásavicami a igelitka plná zvyškov chleba a rožkov sa pomaly vytriasa do zmäte handier, vrecúšok, pokrivených vešiakov a prachu.
- Všetko sa na niečo zíde. Človek nikdy nevie, čo sa mu môže hodiť. Že nemám vodovod? A to akože nemôžem mať umývadlo? No trochu prasknuté nooo! V štyridsiatom by bol dobrý aj plechový lavór! Veru aj ten mám! Štyri dokonca! A vôbec, pracháči tiež majú aj štyri autá a len jeden zadok! Si môžem trochu dopriať. Život má človek len jeden. A ten si musí užiť!
A vôbec ešte pár metrov a sme doma!
A sme domaaa.
Komentáre
taký kočík by som nechcela nikdy tlačiť
dobre napisane,
tož klasická záplata, neeeeeeee?
ale i ten už máme roztrepaný
ale tak, čo tam po móde, hlavne, že sa cítime v pohode :)
ja hej,
ešteže moja matinka so mnou nežije :)