V miestnom dialekte Lori znamená pomenovanie archeologickej lokality na juhozápade Iránu v malej provincii Chúzestán Čhoga Zanbíl Košíkový kopec. Miestny zikkurat, náboženská stavba z čias Elamskej ríše, svojou štruktúrou naozaj pripomína kôš položený hore dnom (zvrchu skôr vyzerá ako ohryzená karamelová torta).

Areál tejto významnej historickej pamiatky, najväčšieho blízkovýchodného monumentu okrem babylonských a asýrskych, bol v prívetivom jesennom počasí úplne vyľudnený. V ústrety sa nám nadšene ponáhľal miestny strážnik a sprievodca in einem, celý rád, že má spoločnosť. Históriu zikkuratu vysvetľoval jazykom, v ktorom sa pri troche dobrej vôle dala rozoznať angličtina a vášnivý výklad dopĺňal kresbami do piesku.

Zikkurat bol centrom mesta Dur-Ontaš, ktoré založil okolo roku 1250 pred naším letopočtom elamitský kráľ Ontaš Napirša. Elamiti zikkurat vybudovali na slávu lokálnych božstiev z hlinených tehál a pokryli ho glazúrou prevažne modrej farby.

Mesto zničil asýrsky Aššurbanipal.

S archeologickým prieskumom tohto miesta začal Francúz Roman Ghiršman a Čhoga Zanbíl bol prvou iránskou pamiatkou, ktorá sa dostala do Svetového dedičstva UNESCO.  

Cesta k Čhoga Zanbíl. Rieka Karkhe vytvorila na svojej ceste z centrálnej časti pohoria Zagros ružové kaňony. V staroperzštine sa rieka volala Čoaspes a spomínal ju aj grécky historik Herodotos: posvätná rieka s najčistejšou vodou na svete. Keďže mesto Dur-Ontaš nemalo vodu, Elamiti vybudovali 45 kilometrov dlhý kanál medzi mestom a riekou. Skutočne výnimočné technické dielo.

Zikkurat pod dohľadom UNESCO a s finančnou a odbornou podporou Japonska postupne rekonštruuje medzinárodný tím. Zatiaľ je takmer ukončená dolná časť pôvodne päťposchodovej, vyše päťdesiat metrov vysokej svätyne. Inak, slovo zikkurat je sumerské, nie elamské. Ale veď to je jedno.

Časť pôvodnej dlažby. Na jednej z hlinených dlaždíc sa zachoval odtlačok nohy malého Elamčiatka. Mám síce detailnejší záber, ale aktuálne ho neviem nájsť, aby som ho zoscannovala.

Na stenách zikkuratu sa zachovalo množstvo nápisov vo výbornom stave. Záznamy sú v elamčine, ktorej pôvod sa odvodzuje od drávidského jazyka, ale serióznejší jazykovedci ju radšej zaraďujú medzi jazyky bez  známych genetických súvislostí - rovnako ako sumerčinu či churritštinu. 

V Elame sa používalo klinové písmo odvodené od starobabylončiny. Ako vidno, záznamy na hlinených stenách sú čitateľné ako za starých dobrých čias Elamu. Text je fádny a opakuje sa. Uvádzajú sa v ňom mená božstiev, ktorým je stavba venovaná, spomína sa jej zakladateľ a celá jeho genealógia a preklína sa ten, kto stavbu zničí. Ničiteľ Aššurbanipal asi nevedel po elamsky.

Elamštinu rozlúštil R. Steve, člen Ghiršmanovej archeologickej skupiny. Nápisy v Čhoga Zanbíl sú z doteraz objavených písomných záznamov Elamskej ríše jediné, kde sa spomínajú vtedajšie božstvá. Inak šlo len o záznamy profánne.

Elamitský panteón mal mená ako Šušmuši, Šiašum či Hišmitik. Ja neviem, či sa to tak aj naozaj čítalo, alebo to bola len prekladateľova licencia, ale ak áno, myslím si, že na bohoslužbách sa pri vzývaní božstiev museli všetci smiať.