Už viac ako mesiac, nám „verejnoprávna“ televízia pripomína, že 29.8. 2024 uplynie 80 rokov od vypuknutia SNP, v ktorom nám vraj veľkou mierou, rôznymi spôsobmi pomáhali, naši vtedajší sovietski „priatelia“. No akosi sa zabudlo, že už je to 56 rokov od chvíle, kedy nám tiež sovietski „ priatelia“ v noci z 20. na 21. 8. 1968, pomáhali vo vtedajšom Československu, ubrániť socializmus. Pre istotu to urobili vtrhnutím vojsk vtedajšej Varšavskej zmluvy o sile 27 divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a 1 leteckej armády o celkovom počte 200 000 až 750 000 vojakov, s 800 lietadlami, 2 000 až 6 300 tankmi a 2 000 delami a raketometmi. Len tak na okraj, tieto sily ako celok prevyšovali počtom Československú ľudovú armádu tak, že na 1 československú divíziu pripadalo 6 intervenčných divízií. Pre porovnanie, „priatelia“ z Ruska pri napadnutí Ukrajiny v roku 2022 použili asi 175 000 vojakov. Vráťme sa ale k 21.8.1968, vtedy totiž takmer všetci ľudia v Československu verili, že pod vedením Dubčeka, sa aj v socialistickom zriadení môžu mať lepšie. Mysleli si, že postačí, ak sa zmení jeho skutočná tvár, na tzv. socializmus s ľudskou tvárou a všetky neduhy socializmu budú vyriešené. História nám ale potvrdila, akí sme vtedy boli naivní. Totiž, aj v roku 1968 platilo tak ako platí dnes, že ak chce niekto socializmus, nemôže zároveň túžiť po kapitalistickej forme vlastníctva súkromného majetku a na druhej strane, ak existuje súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, nikto nemôže chcieť aby sa všetci ľudia mali rovnako dobré. Jednoducho sa to nedá a zatiaľ nič iné medzi tým neexistuje. No ľudia, ktorí v roku 1968 túžili po socializme s ľudskou tvárou, si tento fakt uvedomili až neskoršie. Väčšina ľudí totiž v roku 1968 a 1969 o návrat ku kapitalizmu nestála. Pravda, niektorí občania po násilnom obsadení Československa, chceli už vtedy skoncovať nielen s okupantmi, ale aj so socializmom. Ako prejavy týchto snáh svedčili napríklad nápisy na domoch, cestách a chodníkoch : „ Smrť komunistom“, „Vešajte komunistov“, „ Tu býva komunista“, atď. Okrem takýchto extrémistických prejavov jednotlivcov, ktoré ak by sa vtedy boli masovejšie rozvinuli, mohli viesť až k občianskej vojne, existovali aj skupiny ekonómov, ktorí propagovali, niektoré kapitalistické prvky podnikania. Napr. objavovali sa návrhy na povolenie vlastníctva súkromných výrobných prostriedkov, (drobní podnikatelia a živnostníci), niektorí ekonómovia navrhovali znížiť aj počty pracovných miest a rátali s tým, že zvýšeniu produktivity práce v Československu, by pomohlo vytvorenie skupiny asi 120 tisíc nezamestnaných. V zahraničnom obchode sa Československo plánovalo vo väčšej miere orientovať na Západ, štátne podniky sa snažili získať úvery zo západných bánk, a podob. Fakt je ale ten, že v roku 1968 samotné Československo a okolitý svet, na takéto zmeny neboli pripravené. Svedčí o tom napríklad aj vtedajší postoj USA a ostatných západných krajín, ktoré okrem slov, Československu žiadnu inú pomoc neposkytli. Okrem toho aj v samotnom Československu, vtedy chýbali politici (nap. typu Havla), ktorí by boli dokázali zrealizovať návrat ku kapitalizmu. Potom sa niet čo diviť, ak za takýchto okolností, vtedajší sovietsky vodca Brežnev, bez akýchkoľvek zábran, nariadil vojenskú intervenciu Československa. Jej výsledkom síce bolo oddialenie krachu socializmu, ale nie zabránenie, aby k tomu v budúcnosti došlo. A tak po získaných skúsenostiach a po zmene celosvetovej klímy v roku 1989 už Československo, historickú príležitosť na návrat ku kapitalizmu naplno využilo. Pochopiteľne, že aj teraz sú ľudia, ktorým tento stav nevyhovuje a túžia po zmene. Zatiaľ je ich ale tak málo, že návrat k socializmu nám asi nehrozí. No človek nikdy nevie. A čo na záver ? Síce bez naivných ľudí, sa asi ťažko dá rozpoznať aj spoločenská naivita. Platí to aj v súčasnej dobe, keď na Slovensku naivní voliči terajšej koalície veria jej predvolebným sľubom a výsledkom je rozvrátený štát. Svetu mier a pokojný zvyšok leta praje doko.