Pomaly otváram oči. Prvá myšlienka, čo ma napadne je, že kde to vlastne som. Posadím sa na posteľ a skúmam miestnosť. Biele a chladné steny, za oknami mreže, vonku sneží a ja som tu iba sama.

,,Asi som v blázinci,“ poviem si, aby som si trocha zdvihla náladu. No keď som si chcela spomenúť ako som sa sem vlastne dostala, tak som mala totálne okno. Postavím sa na nohy a ďaleko asi nedôjdem.

Som napojená na infúziu. Takže nie som v blázinci ale v nemocnici, ale čo tu robím? Rozhliadam sa po izbe a hľadám nejakú vec, ktorá by mi pomohla privolať sestričku alebo doktorku. Lenže márna snaha.

Ľahnem si späť na posteľ a čakám či niekto príde za mnou. Po chvíli sa otvorili dvere. Čakala som kto to vlastne vojde. Pravdaže vošla sestrička.

,,Dobrý deň,“ pozdravím ju. Tá namiesto toho aby odzdravila, sa zľakla a bežala niekam. ,,Musím vyzerať strašne,“ poviem si v mysli. Bojí sa ma aj sestrička a to je čo povedať.

Za chvíľu sa vrátila aj s doktorkou. Ako slušnosť káže aj tú som pozdravila. Tá mi dávala otázky typu: ,,Cítiš sa dobre? Nechceš piť? Nebolí ťa toto?“ No na jednu otázku som nevedela vôbec odpovedať. ,,Pamätáš si ako si sem prišla?“

Snažila som sa ako mohla, no na nič som si nevedela spomenúť. Kývala som hlavou, že neviem nič.

,,Zavolajte jej otcovi a povedzte aby prišiel do nemocnice,“ povedala doktorka sestričke. Tá odišla a ja už som len čakala dokým prídu mama, otec a Mark.

,,Lucy, vieš aký je dnes dátum?“ opýtala sa ma zrazu doktorka.

,,November?“ opýtala som sa nesmelo. Pokiaľ si pamätám tak vonku nebol sneh ale teraz tam bolo iba trocha.

,,Lucy je pomaly koniec februára. Je 26. február,“ povedala a ja som sa zhrozila. Síce si moc toho nepamätám ale, že už je február to sa mi nechce veriť. ,,Naozaj si nič nepamätáš?“ opýtala sa ma ešte raz.

Skúšala som to. Vedela som kto je James, Timea, Mark, mama, otec, George, Michael, Sebastian a aj to, že som čarodejnica. Vedela som všetko len som si nevedela spomenúť na posledný deň, čo som vlastne prežila. Vtedy si trocha spomeniem.

,,Viem, že som sa s mamou ráno trocha pohádala a večer som s ňou išla na obhliadku mestom, a potom . . . . Neviem, čo sa stalo, a prečo som vlastne v nemocnici?“ opýtala som sa. Ale naozaj prečo som tu? Vedela som, že niečo nieje v poriadku ale nevedela som čo.

,,S tvojou mamou ste narazili do skaly a ty si upadla do bezvedomia. V bezvedomí si bola až príliš dlho. Nedávali sme ti šancu, že sa vôbec niekedy prebudíš. Nemala si totiž žiadne zranenie a záchranári ťa nenašli v aute ale kúsok vedľa. Nevieš ako si sa dostala z toho auta von?“ doktorka mi skoro všetko povedala a na všetko sa pýtala.

Vtedy mi prebehol mráz po chrbte a viedla som to. Videla som ako sa to stalo. Sedíme v aute, rútime sa na skaly a ja sa zrazu ocitnem na ceste. Auto nabúra a mama ma hľadá. Idem k nej a niečo ma zastaví. K autu sa blíži človek a vystrelí zo seba nejaké zelené svetlo. V aute ostalo nemé ticho. Po chvíli sa tá osoba otočí aj na mňa a tiež na mňa vyšle nejaké svetlo. Odvtedy si už nič nepamätám.

,,Čierny anjel,“ povedala som si pre seba a ani som nevnímala, že doktorka sedí pri mne.

,,Čo si hovorila?“ opýtala sa ma.

,,Neviem nič. Na nič si nepamätám,“ povedala som a robila som sa, že som si vôbec na nič nespomenula.

,,A kde je mama?“ opýtam sa doktorky. Tá ostala ticho. Mala som taký zvláštny pocit, že sa jej stalo niečo veľmi zlé. V dverách sa zrazu objaví otec. Keď ma uvidí, rozbehne sa ku mne a hodí sa mi okolo krku.

,,Som tak rád, že si sa zobudila,“ hovoril otec a držal ma ako keby ma nechcel už vôbec pustiť. Cítila som, že plače. Všimla som si však, že doktorka odišla a nechala nás tam samých. Keď sa odo mňa odtiahol už som aj videla, že plače.

,,A kde je mama a Mark?“ opýtala som sa otca. Videla som na otcovi, že hľadá nejaké tie správne slová. Prehltol sliny, no nevydal zo seba ani hlások.

,,Mama zomrela!“ po dopovedaní som ostala ako z kameňa. V hlave mi stále znel hlas: ,,Mama zomrela!“