Čas. Obyčajné slovo, ktoré má pre väčšinu ľudí fatálne následky a celoživotný význam. Len obyčajné slovo...

O: Čo to je čas?

Čas je len slovo. Lexikálne vyjadrenie plynutia. Dá sa povedať, že čas je vlastne lineárne vyjadrenie plynutia bytia ako takého. Chápeme ho ako niečo, čo nám uľahčuje život. Čo nám pomáha organizovať si dni, tvoriť plány, byť presnými.

O: Je čas lineárny?

Čas vnímame ako plynutie z bodu A (začiatku) do bodu B (konca) v zmysle ľudského života. Teda od narodenia, po smrť. V zmysle existencie je to tým istým – od vzniku, po zánik. Ako napríklad pri horninách. Dôvod, prečo čas vnímame lineárne je, že sme obmedzení našou vlastnou smrteľnosťou a neustálymi procesmi transformácie v prírode.

O: Mal by byť čas vnímaný cirkulárne?

Čas je možné reálne vnímať jedine v kruhu. Žiadna lineárnosť v čase neexistuje. Dôkazy, prečo to tak je:

1 – samotné hodiny (prístroje) sú kruhové.

Nezačínajú, nekončia. Len sa transformujú číslice z jednociferných na dvojciferné a opačne.

2 – existencia transformácie.

Deň sa mení na noc a naopak. Strom sa mení na  uhlie. Ľudské telo na kosti a podobne. Nič nezaniká. Len mení formu.

3 – niet hodín, ktoré nemajú kruhový tvar

Predstavte si hodiny, ktoré by boli lineárne. Začínali by v istom bode a končili v istom a vy ako ich majitelia by ste boli nútení ich denne posúvať späť. No, jedného dňa by ste s tým istotne prestali.

4 –  digitálne hodiny?

Digitálne hodiny vyjadrujú len plynutie číslic v rámci určitého číselného poradia, ale tak či tak sa aj tak nakoniec vrátia späť do bodu 00:00. Teda na začiatok a idú zas po číselnom poradí do rovnakého bodu a tak ďalej dokola.

Myslím, že viac k tomu ani nie je potrebné dodať. Tieto argumenty hovoria za všetko.

O: Existuje čas?

Čas je len slovo ľudského jazyka. Lexikálne vyjadrenie plynutia bytia. Vyjadrenie nášho vnímania plynutia bytia a transformácie. V podstate je to len miera niečoho, čo nemôžeme nijako ovplyvniť. Lenže čas ako taký neexistuje. Niekedy sa o ňom hovorí ako o štvrtej dimenzií popri výške, hĺbke a šírke. Lenže priestorové vyjadrenie nepotrebuje časové vyjadrenie. Časové vyjadrenie samo o sebe nemá význam. Stačí sa pozrieť v noci na nebo a hviezdy. Vidíme ich celé stovky až tisíce podľa toho, kde sa nachádzame. Lenže väčšina z nich už dávno neexistuje. To, čo vidíme, je len posledný zvyšok ich existencie. Samotné svetlo, ktoré plynie v priestore. Teda prekonáva nejakú vzdialenosť zo svojho zdroja až niekam, kde „zanikne“. Lenže my vnímame čas ako niečo, čo sa nedá vrátiť. Nemôžeme vrátiť včerajší deň, nemôžeme prejsť do zajtrajšieho (reálne) skôr, než nastane. Nemôžeme čas urýchliť alebo spomaliť. A aj napriek tomu vieme, že sú hviezdy, ktoré v reálnom čase už nie sú a aj tak ich vidíme. Nie je to dostatočný dôkaz nezmyselnosti času? Odpoveďou  by mohlo byť, že nie je. A ja súhlasím. Ale len v prípade, že ste ochotní žiť v paradoxe nezmyselnosti.

O: Má človek čas?

Nie, nemá! Keďže sme smrteľní, nemáme žiaden čas. Myslieť si, že nejaký máme je rovnako naivné, ako myslieť si, že môžeme stúpiť do lávy bosou nohou bez popálenia/spálenia sa. Človek nemá žiaden čas práve preto, že je smrteľný. Nikdy nevieme, kedy umrieme. Môže to byť teraz, zajtra, za rok alebo dlhší úsek. Ale to, že dúfame v dlhý život neznamená, že máme čas. Znamená to len toľko, že sme schopní robiť rozhodnutia a stanovovať si priority.

Takže je vlastne čas opodstatnený? Je a nie je zároveň. Je to otázka vnímania a uhla pohľadu, teda samotného výberu.