Alebo začnime inak - čo vlastne sú základy viery? Predstavte si ako sa stavia dom. Najskôr treba položiť základy, ktoré budú celú váhu domu niesť. Písmo jasne hovorí, že nikto nemôže položiť iný základ, ako ten, ktorý je už položený, a tým je Ježiš Kristus (1Kor 3.11), a aj keď v Ef 2.20 je napísané o základe apoštolov a prorokov, tento verš tiež hovorí o tom, že základ, ktorý kládli apoštoli a proroci do sŕdc ľudí, bol Kristus. Spomeňte si na podobenstvo o dvoch staviteľoch domu (Mt 7.24-27), z ktorých jeden postavil dom na skale a druhý na piesku, a keď prišiel na oba príval so svojou ničivou silou, obstál iba ten, ktorý stál postavený na dobrom základe. Na skale, ktorou je Kristus (1Kor 10.4). Z tohto podobenstva je zjavné, že klásť základy znamená žiť podľa základov viery. Budovať to, čomu veríme, na správnom základe znamená veriť iba v Krista. Ktokoľvek zachádza ďalej a pridáva si k tomu čosi, nemá Boha (2Jn 9), a môže očakávať leda tak to, že Boh vo svojej milosti dopustí príval na jeho stavbu ešte počas života, aby mal možnosť uvidieť, že nestaval na správnom základe. Klásť základ neznamená vymýšľať čokoľvek nové, v Kristovi je všetko požehnanie, čo potrebujeme (Ef 1.3). Toto je dôležité uvedomiť si, ak sa snažíme rozsudzovať pravdivosť viery, ktorú niekto prezentuje. Klásť základy znamená nie vymýšľať novoty, ale vyučovať pravdu tých, ktorí ešte nestavajú svoj život na Kristovi. Poďme sa teda pozrieť na to, aká je to tá jediná správna viera, o ktorej hovorí Písmo, ktorú vyučovali prví apoštoli a ktorú zvestovali starozákonní proroci a dosvedčujú aj novozmluvní. Každodenný život nás ale presviedča, že vier je veľa. Každá pomáha žiť človeku lepší a hodnotnejší život, a z tohto pohľadu na vec nás to zvádza chváliť akékoľvek vierovyznanie a náboženstvo. Lenže iba jedna jediná viera má punc večnosti, iba jedna jediná viera má moc zachrániť človeka z hriechov, z pazúrov smrti a obdarovať ho večným životom. A z takejto perspektívy všetky ostatné viery vyznievajú ako lož, ktorá človeku bráni prijať večný život s Bohom. Ak Boh prehlasuje, že je iba jedna viera, znamená to, že všetky viery, ktoré On neschvaľuje, potom neuctievajú Jeho, ale falošných bohov, a potom Ježišove prehlásenie v Jn 17.3 naberá vážnosť o voľbe medzi životom a smrťou. A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista. (Jn 17.3) Rovnako tak v Jn 14.6 hovorí Pán absolútne netolerantnú vec: A Ježiš mu povedal: Ja som cesta i pravda i život; nikto neprijde k Otcovi, len skrze mňa. A rovnako tak 1Tim 2.5: Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, Ale aby som vás neunavil citátmi z Písma, prejdem trochu viac do hovorovej reči. Takže Boh zjavil skrze svojho Syna jedinú cestu k Nemu. Neexistuje žiadna iná varianta. Mnohí si myslia, že si k tomu môžu pridať čokoľvek, alebo to nemusia brať tak ortodoxne, Boh však nič zo svojich požiadaviek neuberá podľa stavu civilizácie, úrovne humanizmu v spoločnosti, či zmien ľuďmi uznávaných morálnych pravidiel. V skutočnosti tá pravá viera je bližšia pre tých skazenejších, než pre spravodlivých. Prečo? Pretože absolútne prvým krokom, ktorým začne Boh s človekom jednať, je pokánie (Rim 2.4). O tom ale budem písať v samostatnom článku, pretože pokánie je tiež jedným zo základov viery. Teraz sa budem zaoberať samotnou vierou v Boha. Čo to znamená veriť v Boha? Veriť, že Boh je? Písmo hovorí, že aj démoni veria. Ale sa trasú. Nebudú spasení. Vlastne... určitou formou som toto už rozoberal z jednom z minulých článkov (Herézy a pravda, 11. Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech). Prečítajte si to najskôr, kto to nepoznáte. Takže čo je vlastne viera, tá pravá viera? Je to zjavenie (Mt 16.16-17). Presne tak. Vieru si nevyrobíte. Musíte ju dostať darom. Musíte ju prijať ako dar. Nemôžete na ňu prísť rozumom. To nie je dosť. To nemá život. To nemá moc. Moc nad smrťou. Je to dosť neohrabane povedané, že viera je zjavenie, presnejšie by malo byť, že viera je to, čo vyrastie v človeku vďaka Božiemu zjaveniu. Je to naša odpoveď na zjavenie. Je to prejav našej slobodnej vôle, ktorá je hriechom a smrťou zotročená, a tak nemáme moc sa rozhodnúť pre život, pre Boha, a práve Božie zjavenie o Ježišovi Kristovi túto vieru napĺňa mocou, a naše rozhodnutie je tak naplnené mocou uveriť. Viera nie je to, v čom vás vychovajú, to je iba mentálne presvedčenie. Viera je duchovný orgán. Je to nástroj na chápanie (Žid 11.3). Viera má nekonečnú kapacitu, je to prejav života vnútorného človeka. Viera je živá (Rim 1.17, Gal 3.11, Žid 10.38). Viera nie je to, čo pochopíte. Viera je to, čo vám ukáže Boh. Nemôžete sa k nej dopracovať svojou múdrosťou, ani dobrými skutkami. Viera je stav, keď prestanete dúfať v seba a všetku svoju nádej upriete na Boha. Keď zomriete úplne všetkým snahám zapáčiť sa Bohu, všetkým pokusom zaslúžiť si večný život. Viera nie je zo skutkov. Viera je z poznania svojej vlastnej úbohosti a pohľadu na kríž. Tam sú pribité všetky moje najlepšie výkony, to je ich hodnota. A tam ich za mňa pribil Niekto, kto ma miluje, Niekto, kto ma miloval už vtedy, keď ja som Ho nenávidel. Naša viera sa rodí z Božej lásky, ktorá sa obetovala za mňa. Ja, ktorý som nehodný, ktorý nemám inej hodnoty ako to, že si zaslúžim horieť večným plameňom, ja som milovaný Bohom, ktorý zostúpil z neba na zem a zaplatil môj dlh voči Jeho spravodlivosti. Viera je prijatie daru odpustenia hriechov. Áno, nezaslúžil som si to, ale On mi odpustil. Som spasený milosťou, nie za svoju dobrotu. Moja spravodlivosť bola v skutočnosti ohyzdná, preto mi On sám daroval tú Jeho spravodlivosť. Mnohí kresťania začnú v tejto viere, z milosti zadarmo, ale po čase prejdú do skutkárčenia, ktorým sa snažia Bohu dokázať, že teraz, už sú celkom fajn, už vedia žiť super. Podobajú sa presne Galaťanom, o ktorých Pavol napísal: začali ste Duchom, a teraz končíte telom. Iste, viera sa rodí z milosti bez skutkov, a skutkami sa dokonáva. Lenže aj tie skutky sú Jeho ruky (Ef 2.10, Fil 2.13). A to, keď niekto má skutky dokazujúce vieru ako Jakub píše, aj to je milosť. Problém nie je to, že niekto má či nemá skutky dokazujúce vieru a poslušnosť. Problém je v tom, že sa na to kresťania spoliehajú ako na jednoznačný identifikátor, a pritom zabúdajú, že skutky začínajú najskôr v srdci, pretože všetko konanie človeka vychádza zo srdca. A tak Boh pracuje najskôr s ľudským srdcom. On má čas, On pozhovie, aby človek priniesol ovocie. A keď neprináša hneď, nestrihá ho poza uši, ale vráti sa na začiatok – opraviť základy, okopať korene (Lk 13.6-9). Boh je verný, trpezlivý a vytrvalý. A mnoho ľudí naopak má skutky, ale nevychádzajú z pokorného srdca, ale z farizejského myslenia. Lenže Boh, ktorý súdi ľudí podľa ich skutkov, ich súdi priložiac ich srdce pred svoju tvár, aby boli zjavné motívy, pohnútky a skryté úmysly (Žid 4.12). (Skoro by som teraz prešiel k vysvetľovaniu súdu, ale večný súd je tiež samostaným základom viery a zaslúži si samostnatný článok.) Takže tá pravá viera je o Ježišovi a iba o Ňom. Vychádza z poznania našej absolútnej nedostatočnosti voči Jeho spravodlivosti a hľadí na kríž. Judáš tiež spoznal zvrátenosť svojho srdca, ale neprišiel prosiť o milosť. Viera hľadí na kríž, odkiaľ jej prichádza milosť. Viera vidí vzkriesenie, ktoré po kríži prichádza. Viera prijíma. Viera nehovorí iba „nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“, ale ide ďalej: „POVEDZ mi slovo života“, čo v skutočnosti znamená – príď, pretože tým Slovom je Boh sám (Jn 1.1). Nie som hoden, Pane, ale aj tak ťa prosím, prijmi ma! Viera sa obracia na Boha s dôverou, nie s neverou. Viera hľadí na vzkriesenie, neostáva v smrti. Viera vykročí v ústrety. Jedná. A najväčším tajomstvom viery je to, čo som už spomínal – že je živá. Hoci pravá viera súhlasí s Bibliou, pretože Boh nikdy nebude konať proti Biblii, zmluve, ktorú ustanovil, viera je živý vzťah s Ním. Boh je väčší ako Biblia. Biblia nie je Božie slovo sama o sebe, potrebuje k tomu Ducha Svätého. Aj satan pokúšal Pána Ježiša na púšti práve citátmi z Písma a v jeho ústach to nebolo Božie slovo. Preto Pán povedal, že živý bude človek každým slovom VYCHÁDZAJÚCIM Z ÚST HOSPODINOVÝCH. Bez Ducha je Biblia literou, ktorá nikomu život nedá. Mnohí ju čítajú, mnohí ju poznajú, a pritom sa správajú presne ako Židia, ktorým Pán Ježiš povedal: Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich, a tie vydávajú svedectvo o mne. Ale nechcete prísť ku mne, aby ste mali život. NECHCETE PRÍSŤ KU MNE! Odkiaľ? OD PÍSMA!!! Milióny veriacich v minulosti nemali k dispozícii Biblie, a predsa boli spasení. Mohli by sme rozprávať o staroveku, o stredoveku, ale poviem jeden príklad za všetky – Abrahám. Uveril Bohu, napriek tomu, že nemal ani čiarku z Písma. Ako je to možné? Ako sa to stalo? Veľmi jednoducho – Boh je živý a vie rozprávať. On sa vie zjaviť človeku, nie je nemá a mŕtva modla. Veď to o sebe toľkokrát povedal! A toto je viera. Viera, ktorá súhlasí s Písmom, žije však v Duchu a nie v litere. Boh sám sa rozhoduje akou cestou sa kedy dáva svojim deťom spoznávať, či cez slovo v Písme, či cez každodenné situácie, či cez modlitby či uctievania, alebo sny. Nech je to na povzbudenie tým, ktorí z vás ešte Písmo málo poznajú, aby ste verili, že malé poznanie Písma nemusí nutne znamenať malé poznanie Pána osobne. Ale aj tak vás povzbudzujem, aby ste Písmo poznávali viac a viac, je v ňom ukrytých milióny nádherných tajomstiev, ktoré vám chce Boh zjaviť, a je to neomylná mapa na putovanie životom viery. Mapa je však nanič, keď sedíme na zadku. A k mape patrí kompas – a tým je práve viera. Kompas, ktorý ukazuje na Ježiša Krista. Ešte by bolo mnoho o tom čo povedať, na začiatok snáď ale stačí... ======================================================================= Doplnenie: Pred chvíľou mi Pán ukázal, ako rozdielne oproti ľuďom On pozerá na skutky dokazujúce dielo Jeho milosti v človeku... nemôžem sa nepodeliť a nedoplniť tento článok. V skutočnosti tie skutky, ktorými človek prejavuje poslušnosť vo viere, sú pre svet a ľudí zmýšľajúcich starým, telesným spôsobom, často bláznostvom a hlúposťou. Áno, aj kresťania môžu pokladať Božie skutky v živote človeka za bláznovstvo. Uvediem príklady: Abrahám. Skutok jeho viery, obetovanie Izáka, v skutočnosti nápadne pripomína prevádzanie detí cez oheň, ako sa robilo Molochovi. A vôbec, číre bláznostvo zrieknuť sa Izáka, na ktorom sú všetky Božie zasľúbenia. Správne by bolo - ZBOŽNE HO VYCHOVAŤ. To je hrdinský a obetavý skutok, ktorý čosi stojí. Mojžiš. Zrieknuť sa toľkej moci, ktorú v Egypte požíval, číre bláznostvo. Správne by bolo - POUŽIŤ SVOJ VPLYV A MOC NA OSLOBODENIE IZRAELITOV. Rachab. ZRADILA VLASTNÝCH! V ľudských očiach úplne ohyzdný a odporný skutok. V Božích - viac sa bála Boha, ako vlastného kráľa a vlastných. A o tomto to je. Skutky, ktoré Boh pripravil pre ľudí, na ktorých On hľadá poslušnosť človeka, sú pre oči ľudí často bláznovstvom, ktoré si nezaslúži úctu. Preto sa tak často kresťania navzájom odsudzujú. Navzájom, i sami seba. :( ======================================================================= Doplnenie č.2: Mimochodom, viete ako Pán ukázal Abrahámovi, že sa nemá prečo spoliehať na jeho vlastnú poslušnosť voči Bohu? Povedal mu jednoducho, že On je Boh, ktorý ho vyviedol z Úru chajdejského. Lenže prvýkrát oslovil Abrama až v Cháráne, dávno po tom, ako vyšiel z Úru. Pozrite si na mape, kde ležia tie dve mestá a pochopíte. Abrahám porozumel, že Boh ho viedol dávno predtým, ako by sa on mohol nadúvať na svoju poslušnosť.