Poznáte tú typickú filmovú scénu, kde autor krčí jeden papier za druhým a hádže do koša, lebo sa mu nedarí čosi vytvoriť? Tak ja som práve zatvoril asi štvrté rozpísané dielo za posledné obdobie. V uplynulých týždňoch mi v hlave prúdi toľko myšlienok, že neporiadok v hlave sa prenáša aj do slov v textoch. Dnešný večer je ten správny. Je niečo po pol jednej nad ránom, na počítači som si pustil playlist s názvom Deep Focus a na notebook-u otvoril novú, čistú stranu. Chcel som sa inšpirovať slávnymi umelcami a otvoriť si k tejto nočnej pohode aj niečo alkoholické, ale premohla ma lenivosť. Jednoducho sa mi nechcelo vyťahovať zátku. Pijem teda minerálku. Po pár vetách k poslednému dielu ma osvietilo, že jediná cesta ako napísať niečo zmysluplné, „vyrozprávať“ sa svojmu skromnému publiku a uľaviť duši, bude napísať niečo nové, kratšie, v osnovách. Idem teda na to.


Jesenná rusovláska

Jedna šikovná aplikácia istej sociálnej siete nám dnes ponúka náhľady do minulosti. Keďže som vždy patril k tým na internete aktívnejším a otvorenejším, je to ceľkom zaujímavá prehliadka toho, čom robil v rovnaký deň pred rokom, dvoma, troma. Najradšej sa vraciam k udalostiam z roku 2013. Očividne moje najšťastnejšie obdobie. Netrvalo dlho, ale o to bolo krajšie. Dnes už sa snažím príliš neriešiť, prečo ona, prečo to muselo skončiť, čo by bolo, keby...??? Sú veci, s ktorými sa človek možno nikdy nevyrovná, so všetkým sa však dá naučiť žiť. Tie spomienky spred dvoch rokov mi však pripomínajú, čo ma naozaj robilo šťastným. Bol to jej úsmev, nečakaný bozk, vôňa čerstvo napečeného koláča z našej kuchyne, pohľad ako vystupuje z vlaku po tom, čo sme sa pár dní nevideli. Bavilo ma robiť jej program, zároveň som vedel, že ona pôjde rada so mnou tam kam budem ja chcieť. Stačilo, zase som sa zasníval. Jediná chyba toho krásneho obodbia je, že skončilo. Ale ja som stále tu. S mojimi nápadmi, prekvapeniami, plánmi, ideálmi. Akurát ich nemám s kým zdieľať.


Rok na Horehroní.

Je škoda, že mnohé krásy a pôžitky, ktoré nám svet ponúka, sú vyvážené vysokou cenou, ktorú za ne musíme zaplatiť. Moje zlomené srdce potrebovalo presne ju. Jej drzosť, vášeň, živelnosť. Ona potrebovala práve mňa, moju pozornosť, môj čas, moje odhodlanie a nakoniec aj nečakane veľkú trpezlivosť a tolerantnosť. Doslova sme do seba zapadli ako dva kúsky skladačky a dávali sme jeden druhému to, čo nám chýbalo. Každý džbán sa však raz naplní. Obaja sme vedeli, že takýto „vzťah“ a za takýchto okolností, raz musí skončiť. Otázkou bolo, čo bude ten zlom, kedy a či nás spojí, alebo rozdelí. Dnes je tu zdá sa obodbie, kedy ani jeden druhému nevieme, alebo nedokážeme dať to, čo od seba očakávame. Nie som typ, čo páli mosty a inak to nebude ani v tomto prípade. Sú dôvody, pre ktoré nám osud skrížil cesty a možno časom pochopíme, akú úlohu sme mali v živote toho druhého. Aj keď som nakoniec ostal sklamaný, som rád, že som mal každý deň aspoň na diaľku pri sebe niekoho, s kým som sa mohol deliť naozaj o všetko. A každú minútu, ktorú sme strávili spoločne, sme využili takmer dokonale. Hoci trpezlivosť a s ňou aj plány do budúcnosti opadli, človek nikdy nevie. Ako však hovorí jedno moje obľúbené indické príslovie „Všetko bude nakoniec v poriadku. Pokiaľ to v poriadku nie je, ešte to nie je koniec“.


Interaktívny „pokec“

Po viacročnej prestávke, v návale osamelosti a zúfalstva som sa vrátil na zoznamovaciu stránku mojej puberty. Veľa som si od nej nesľuboval a ani som jej veľa neobetoval. Vymazal som staré fotografie, nahral jednu aktuálnu profilovú, zbežne prebeho informácie v profile, pár krát sa preklikal cez profily ktoré ma zaujali. Počas jedného voľnejšieho dňa v práci mi prišla správa od nej. Vtipný, nie príliš atraktívny pseudonym, žiadna fotka. Napísala však originálnu, provokatívne drzú správu, ktorou si ma získala. Vyzeralo to konečne na vhodnú adeptku na normálnu, inteligentnú a zábavnú konverzáciu. V rámci krátenia času som viac nepotreboval, začali sme si vymieňať správy. Neskôr poslala fotky, bolo to celkom milé prekvapenie. O dva roky staršia, vzdelaná, zdravo drzá, zábavná. Výborný „pokec“. Je to už zhruba mesiac, odkedy som znova na tej stránke, s nikým iným som si tam písať nezačal. Nebolo to potrebné. Môj život dostal oživenie, nezáväzné, otvorené, uvoľnené. Nemusíme sa na nič hrať, nič si sľubovať, nemusím príliš rozmýšlať nad tým čo a ako napíšem, či sa náhodou neurazí. Získal som zaujímavého spojenca, človeka, ktorého nezainteresovaný názor som si začal celkom vážiť. Viac k nej nenapíšem, netreba. My vieme.

Exotická budúcnosť?

Utešujem sa myšlienkou, že bez vážneho vzťahu mi je vlastne dobre. Žiadne záväzky, obmedzenia a hlavne žiadne riziko sklamania. Avšak nám, narodeným v znamení Raka povaha predurčuje, hľadať neustále svoju stratenú polovičku. Niekoho, s kým by sme raz mohli založiť rodinu. Niekoho, komu môžeme venovať srdce plné bláznivých romantických nápadov a ideálov. Nikam sa nemusím ponáhľať a nechce sa mi príliš nič riešiť. Všetko má svoj čas a ja sa snažím byť trpezlivý. Občas vám však priamo pred oči osud nastrčí niekoho neprehliadnuteľného . Môžete kráčať ďalej a nič sa nezmení. Niekedy ale všetko čo potrebujete, je 20 sekúnd odvahy. Len tých pár sekúnd rizika že sa strápnite. A môže sa stať niečo veľké. Ja som tú odvahu znova našiel a čo bude, uvidíme.