Emma utrela štetec a odložila ho na poličku medzi ostatné.
Dnes už pracovať nebude.
Od rána čakala práve na túto chvíľu.
Na chvíľu, keď sa dostaví chuť na písanie.
Umyla si ruky, špinavé od farieb, naliala si grepový džús a sadla si k počítaču.
Nevedela, ako a kde začať.
V myšlienkach sa už od rána zaoberala otázkou, ako ďaleko do minulosti sa musí vrátiť po spomienky,
aby jej ich uvedomenie skutočne pomohlo vysvetliť prežité.
Vedela presne, ktorý z dní jej života bol tým zlomovým.
Deň, keď sa jej život - hoci navonok veľmi úspešný - premenil na cestu bolesti.
Veľmi dobre si ho pamätá.
Bol to deň, ktorý sa stal začiatkom konca jej prvého manželstva.
Deň, v ktorom počas jediného kratulinkého okamihu stratila väčšinu svojich ilúzií.
Ilúzií o krásnom a šťastnom živote. O živote bez bolesti, klamstiev a ubližovania.
Stratila obraz nereálneho sveta, ktorý si v sebe a vôkol seba pestovala celé roky.
Ešte aj teraz Emma pri spomienke na ten okamih pocítila silu obrovskej bolesti, ktorá ju vtedy celkom paralyzovala
a pohltila. Cítila to prázdno, ktoré spolu s bolesťou prežívala v tej najväčšej možnej intenzite niekoľko dní.
Bola to neuveriteľná bolesť a prázdno beznádeje.
Ten intenzívny pocit síce po niekoľkých týždňoch otupel, Emma si ho však v sebe nosila veľmi dlho. Roky.
Až kým ho nevytesnili ďalšie negatívne udalosti jej života, ktoré akoby k sebe svojou naivitou priťahovala.
K tým sa však teraz nechcela vracať.
Chcela iba zistiť, akú časť viny nesie na zrode svojej bolesti ona sama.
Prečo v sebe nemala vtedy viac sily a nedokázala sa postaviť osudu?
Prečo len tak nechala, aby sa bolesť stupňovala a aby po rokoch prerástla do neprekonateľného strachu?
Emma vytiahla zo šuplíku veľkú čokoládu. Má ich všade plno.
Čokoláda sa stala jej poslednou závislosťou.
Pred niečo viac ako dvomi rokmi si v jeden okamih uvedomila, že jej chýba len krôčik k tomu, aby sa stala alkoholičkou.
Odvtedy tíši nepríjemné emócie a spomienky čokoládou. Má úžasné deti, ktoré vedeli o jej bolesti len málo.
Snažila sa ich pred ňou uchrániť. A nechcela im spôsobovať traumu ani svojím pitím.
Preto vždy pila až večer. Keď synovia zaspali.
Nechcela, aby spoznali jej strach a smútok.
A jej márny boj s nimi.
Rozbalila čokoládu a nalámala ju na kocky.
Vedela, že ak chce aspoň čiastočne pochopiť, ako mohla nasmerovať svoj život k týmto životným skúsenostiam,
bude sa musieť vrátiť v spomienkach až do svojho detstva a do obdobia dospievania.
Tam kdesi, v tej spleti nekonečného množstva udalostí a zážitkov, z ktorých vždy väčšinu pociťovala pozitívne,
tam nájde odpoveď i na svoje otázky.
Zvesila zo steny fotografiu starých rodičov.
Milovaných ľudí, s ktorými ju spájajú tie najkrajšie spomienky na detstvo a mladosť.
Ľudí, ktorí jej často cez spomienky pomáhali v ťažkých chvíľach.
Hoci v čase, keď začalo jej trápenie, už boli dávno mŕtvi.
Napadlo ju, že ani raz v živote sa nebola pozrieť na ich hrob.
Teraz však chce, aby boli tu, pri nej, keď bude hľadať odpovede na svoje otázky.
Oprela starú zarámovanú fotografiu o knihy poukladané na stole.
Bola spokojná. Teraz už môže začať.
Komentáre
Čokoláda zaberá
Hoci to u Emmy vyzerá na onakvejšie problémy...
rusalka, čokoláda je v každom prípade lepšie riešenie...
:-) teší ma,
... si nevedela???
hfw,
rusalka, nenechaj sa mýliť...
hfw... nuž,
prepáč, luu, som si myslel, že to si ma rusalka doberá...
Ale áno hfw,
hfw,
rusalka, dík... no aby som aj niečím serióznejším prispel...
rusalka zelena,
luu, vidíš, som si to sám nevšimol...
hfw,
tak mi teraz, dámy, povedzte...
luu, som tajne dúfal, že...
hfw, ja mam tiez tajne sny...
hmm.... co uz, ja som stary dobry romantik :-))))
:-) hfw,
luu, ale veď nejde o Tvoj plezír...
luu, a že starý dobrý romantik?
hfw,
nnno, poznám ja vás pritúľné, nežné a milé mačičky...
nepopieram :-)
pazúriky možno boli stvorené na obranu...
hmmm... nech hodi kamenom ten, kto je bez viny!
... veru mrzí, mrzí :((
Zelená Rusalaka, Luu, Hfw
K tej čokoláde - pomáha to. Je to taký balzam na Emminu dušu.
Hfw, pýtaš sa, ako môže bolesť prerásť do neprekonateľného strachu. V prípade Emmy to súvisí tak trocha s jej naivinou vierou v ľudí. A s tým, že sa obklopovala tými nesprávnymi.
To ako jej bolesť prerastie do strachu, to bude z jej príbehu zrejmé.
Bolesť sa dá vydržať. Dá sa otupiť. So strachom je to horšie. So strachom z reálneho nebezpečia násilia.
Sooshn, uvedomujem si, že predbieham...
za Tvoju odpoveď Ti ďakujem, lebo vcelku jasne naznačila, o akú súvislosť bolesti a strachu sa asi jedná.
Hfw