Dnes sa vrátime k pravidelnému rytmu, ktorý sme načrtli už v minulej časti. Hlavne pri pevných formách básne, ako sú sonety, rispety, hexametre, štvorveršia, trojveršia, je veľmi dôležitý. Bravúrnym predstaviteľom takýchto básní bol napríklad Vojtech Mihálik. Keďže sa však učíme na pôde blogu, poďme sa pozrieť, kto ho má v malíčku.

Pravidelný rytmus najlepšie cíti Martin.  

Jesenný červotoč pochmúrnym dychom

napadol veselé mysle,

pohltil radosti vo víchre rýchlom,

na tvárach - výrazy kyslé.  

Páči sa mi to jeho trojslabičné spevavé pohupovanie, ktoré krátko utne dvojslabičným. Má to podtón pesničky. Veď si skúste všetky jeho slová preložiť na tramata tramta. Vyzeralo by to takto:

Tramtata tramtata tramtata tramta

Tramtata tramtata tramta

Tramtata tramtata tramtata tramta

Tramtata tramtata tramta.

Jasne z toho vyplýva, že pravidelný rytmus vo viazanom verši sa dá najlepšie naučiť ,,pesničkovaním“. Používajú ho najmä textári. Skvelou ukážkou je napríklad text piesne Voda čo ma drží nad vodou, ktorú napísal jeden z najlepších slovenských básnikov, dnes už mŕtvy Jožko Urban.

 Martin má všetky predpoklady stať sa kvalitným textárom práve vďaka tomuto cíteniu pravidelného rytmu vo viazanom verši.

Prirodzené nadanie na pravidelný verš a pevný rým má aj Anubis, len sa mi zdá, že s tým svojim talentom pláva kdesi po povrchu, akoby sa mu nechcelo viac pracovať na sebe. A je to škoda, pretože na rozdiel od Martina má omnoho hlbšie preniknutie do témy. To je zas však celkom iná kapitola, ktorú si rozoberieme v inej časti Malej školy poetiky.

                                   pokračovanie-4.lekcia

@rozpravkarka