Zdravím všetkých psychicky narušených, nenarušených a tých, ktorí sa dnes boli kúpať s Ymynom!
Ako ste sa dnes mali?
Nič moc, čo? Veď ako vždy. Človek si už pomaly zvyká na to, čo ho čaká každý deň. Nič. Ten istý stereotyp.
Veď si to trošku okoreňte!
My sa stále všemožne snažíme. Lenže my máme obmedzené možnosti.
Dnes ráno som mala telefonát. Volal mi Zdeno.
Máme tu niečo ako telefónne búdky, ale nie sú uzavreté. Sú to len také výklenky s telefónmi a sedačkami, aby ste nemuseli stáť. Môžeme si zavolať na čísla, ktoré máme na zozname - zvyčajne sú to len rodičia a veľmi blízke osoby, ako napríklad frajery a frajerky alebo najlepší priatelia. (Ja mám na zozname rodičov, bratov, babku a ******, ale toho som dnes nechala zmazať.)
Ráno sme sedeli oproti sesterne a rozoberali sme politické problémy Botswany, ktoré sa nás absolútne, ale absolútne netýkajú. (Blázni.) V sesterni zazvonil telefón, ale to sme si nevšímali. Len Nina zrazu zavolala: "Chilli, máš telefón. Búdka číslo dva."
"Kto je to?"
"Tvoj brat." Viac mi nepovedala.
Keď som sa zdvíhala, zašomrala som: "Niežeby som nemala troch." Prešla som do "búdky" číslo dva a zdvihla som telefón.
"Nech si už ktorýkoľvek z tých troch, práve riešim politické problémy Botswany a nemám práve veľa častu, tak to rýchlo vyklop, pretože mi ujde pointa toho všetkého."
"Nechápem," ozval sa Zdenov hlas.
"Nechaj tak, prečo mi voláš?"
"Nemôžem len tak zavolať svojej sestre?"
"Môžeš, ale nikdy to nerobíš, tak to vyklop, nemám na teba celý deň, za pol hodinu mám sedenie a toto si nechcem nechať ujsť. Maťo mi sľúbil prepašovať knihy."
"Aké knihy?"
"Všetky, ktoré existujú o Hannibalovi Lecterovi."
"Veď si ich už čítala."
"No a? To bolo dávno, chcem si to pripomenúť a navyše Zrodenie som ešte nemala v rukách. Tak to konečne vyklop. Čo máš na srdci?"
"Rozišiel som sa s ŇOU."
"Hm... Dilema. Mám ti gratulovať alebo ťa utešiť?"
"To je vlastne jedno. Mala si pravdu. Celú cestu späť domov sa JEJ ústa nezavreli a stále mlela len o sebe. Skončil som to včera."
"To si to s ňou vydržal ešte dva dni? Tomu sa hovorí výdrž. Ako to prijala?"
"Najprv ma ani nepočúvala."
"Typická ONA."
"Povedal som JEJ, že sa s ňou potrebujem vážne rozprávať."
"Budem hádať, že si myslela, že JU chceš požiadať o ruku?"
Zasmial sa a povedal: "Ty si proste úžasná. Ako si to uhádla?"
"Mám šiesty zmysel."
"Ten si musela zdediť po babke." Na to som sa zasmiala.
"Pokračuj."
"Začala kecať o svadbe a tak. Ja som len pozeral a nechápal. Potom sa mi JU podarilo nejaký zázračným spôsobom utíšiť a zopakoval som JEJ to. Povedal som, že bola v poslednej dobe veľmi sebecká, zaujímala sa len sama o seba, že sa mi nepáčilo, ako sa k tebe a celej mojej rodine správa, že to, ako sa k tebe v nedeľu správala , sa mi nepáčilo. Spýtala sa, čo sa mi na tom nepáčilo. Tak som JEJ povedal, že napríklad to, že sa ani len neopýtala, ako sa máš. Stále len mlela o sebe a pritom sa JEJ nikto na to nepýtal. Taktiež som pridal, že sa mi nepáči, že ma kontroluje a dal som JEJ aj zdrba za to, že sa odula, keď som sa šiel s tebou prejsť."
"Bravo, brácho. Som na teba hrdá. Ako to prijala?"
"Začala plakať, ale to vieš, absolútny krokodílí plač. Len nárek a ani jedna slza."
"Čo si blázno, veď by sa JEJ mohol rozmazať make-up."
"Za to som JU tiež zdrbal, ešte na začiatku. Na začiatku, keď ste JU ešte vy nepoznali, nebola taká fiflena, nestarala sa len o svoj zovňajšok. Teraz to bolo už horšie. Najprv som si myslel, že je chyba vo mne, ale v pondelok som sa rozprával s jednou JEJ akože kamoškou. Podozvedal som sa kopu zaujímavých vecí, tak to len urýchlilo moje rozhodnutie."
"Čo také si sa dozvedel?"
"Podviedla ma."
"Brácho, dobre si urobil. Kedy?"
"Asi pred pol rokom. Vieš, že nevera je jediné, čo nestrpím."
"Hej, viem, to nestrpí nik z nás štyroch."
"Výchova sa nezaprie."
"Teraz budeš sám?"
"Chcem prestávku."
"Ty ale nevieš byť sám."
"Toho som si vedomý."
"A čo tá holka, ktorú si stretol?"
"Nezáujem, už z oboch strán."
A tak sme sa rozprávali ešte zvyšných dvadsaťpäť minút, ktoré mi zostávali do sedenia. Trochu som ho musela upokojiť, lebo predsa len bol to vyse trojročný vzťah. Povedal mi, že by si rád dal prestávku. Lenže ako poznám svojho brata, nedokáže byť sám. Preto vyhlasujem konkurz na novú priateľku svojho brata, ktorá bude lepšia ako ONA - baby, veľmi veľa z Vás má šancu.
S Maťom sme na sedení rozoberali moju rodinnú situáciu. Pýtal sa ma, ako ma brali bratia.
"Ako hlavného poradcu v odbore BABY."
"To je všetko?"
"Nie, ale toto bola hádam moja najhlavnejšia úloha od mojich pätnástich. Vtedy zistili, že som natoľko citovo vyspelá, že som ich aj predbehla. Už vtedy som mala jasno v tom, čo je pre mňa vo vzťahu najdôležitejšie a v čom proste nezľavím. Radila som im ako sa majú chovať k babám a tak."
"A?"
"Mala som úspech. Začali si ku mne chodiť po radu aj ich kamoši."
Maťo sa zasmial. "Aspoň v tom máš jasno. Poznám niektoré ženy, ktoré ani v štyridsiatke nevedia, čo od vzťahu očakávajú."
"Takých ľudí už vôbec nekomentujem."
"A čo očakávaš od vzťahu?"
"To ti poviem až keď spolu pôjdeme na rande. Skôr to nie je potrebné."
"A čo keď spolu nikdy nepôjdeme na rande?"
"Tak sa to nikdy nedozvieš."
"Kruté."
"Taký je život."
"Mám pre teba tie knihy. Všetky štyri."
"Ďakujem, Hannibal mi už chýbal. Nikdy som ich nevedela zohnať v žiadnom kníhkupectve. Koľko som ti za ne dlžná?"
"Ber to ako darček k narodeninám."
"Tie som mala pred pol rokom, to sa už neráta."
"Tak k Vianociam."
"Tie sú až o pol roka, to sa tiež neráta."
"Meniny?"
"Neoslavujem, meno Chilli nie je v kalendári."
"Tak ako darček pre moju obľúbenú pacientku. Nič za to nechcem, som rád, že som v tejto dobe stretol niekoho, kto rád číta a nedá na knihy dopustiť."
"Ďakujem."
A tak som dostala knihy. Aspoň niečo v taký horúci deň.
Myslím, že je to na dnes všetko.
Baby, nezabudnite sa u mňa hlásiť. Zdeno proste nevie byť sám.
Tak sa teda majte.
Čaute sa.
Denník psychopata 18.07.07
18.07.2007 22:09:15
Komentáre
ja ja ja