Mám okolo seba veľa dobrých ľudí a napriek tomu sa mi tiež nevyhnú sklamania. Najviac bolí, ak sklame niekto, komu sme dôverovali. Hoci som ja sám na to nedoplatil, je mi ľúto druhých dobrých ľudí. Mal som v blízkosti rodinu, kde zostal len syn s matkou, otec ich dávno opustil. Žili si poskromne, občas potichu, občas hlučnejšie, ale tak ako sa patrí. Lenže syn dospel a zobral si ženu a nasťahoval sa načas k nej. Mama zostala na byte, ale pre svoj vek sa rozhodla ho na syna prepísať. A čo sa nestalo? Syn zakrátko zmenil názor, vrátil sa do bytu, už nie sám a milú mamu poslal hľadať si podnájom.... Verili by ste, že je to možné? Takíto sme my ľudia... Čo sa to s nami deje? Kde sa stratila ľudskosť? Kde je úcta k rodičom? Spoločnosť, kde bude každý „kopať“ len sám za seba bude veľmi smutná spoločnosť. Toto sme zo Západu nemuseli preberať, to nám šťastie na dlho neprinesie...