Emotívnejšie bytosti -  teda my, ženy - sme dostali zrejme do daru schopnosť vyjadriť svoje city a prežívanie oveľa lepšie ako "páni tvorstva". Cítime sa skleslo, hneď o tom povieme kamarátke, mame, blízkej osobe, mužovi...Vykreslíme všetky okolnosti, rozprávanie má úvod, jadro aj záver a niekedy môže trvať poriadne dlho.

Našu náladu často ovplyvní zdanlivá "kravina", napríklad, že sa nám spravila koža na kakau alebo sme zabudli kúpiť smotanu, a už je tu odrazový mostík pre hromadenie sa ďalších maličkostí, ktoré vyústia do emotívneho rozprávania o tom, ako je všetko proti vám, respektíve, že nás muž nechápe. Juj, nemali sme sa snažiť, aby sme sa mu zdôverili, keď sledoval ten futbalový zápas. To bola kolosálna chyba. Keď chlapov niečo zaujme, nedokážu nás vypočuť tak, ako by sme chceli. Vnímajú len, že ich niekto ruší, ale keďže si nás nechcú pohnevať, tvária sa, že počúvajú. Potom len tipujú, asi ako odpovedať. Majú dojem, že: "Áno, zlatko!" alebo "Máš pravdu, miláčik!" vždy zaberie. Ak však nadhodíme: " Drahý, zdá sa mi, že som pribrala", či "Nemyslíš, že mám otrasné vlasy?" môžu sa mužovi tieto osvedčené repliky škaredo vypomstiť, prinajmenšom frčkou do nosa.

Rozhovor ženy so ženou má úplne iné obrátky. Poviete, čo vás ťaží, ona počúva, pridá niečo, čo zažila ona, pokračujete vy, napadne vám niečo iné atď. Beží to ako dômyselne prepracovaný mechanizmus. Hovory s mužom často škrípu ako hrdzavé koleso na káre. Jeho slovná zásoba je prevažne dosť oklieštená, takže najčastejšie používa áno, nie, no, aha, neviem, čo ja viem, uhm, hm, mmm... Niekedy to mizne dostratena, lebo jeho pozornosť po 10 až 12 minútach / podľa redaktorkinho manžela vraj je to veľa, max. 4 až 5 minút / výrazne klesá, až sa stráca úplne - muž zaspáva. Je tiež pravda, a to by sme mali mať vždy na zreteli, že naše statočné polovičky veľmi silne podliehajú okolitým rušivým vplyvom prostredia. Ak sa s nimi teda rozhodneme uskutočniť rozhovor, špeciálne si musíme dať pozor na: TV, CD, PC a WC. Akákoľvek z týchto okolností môže zhatiť všetky naše snahy. Takisto musíme zvážiť, či náš drahý patrí do kategórie málo alebo veľmi zhovorčivých / lebo aj takí existujú /. Na tých druhých si treba dať "bacha", pretože pri nich hrozí, že sa k slovu nedostaneme vôbec.   

No ale povedzme, že sme sa dopracovali normálne a bez nejakých veľkých komplikácií k rozhovoru. Zveríte sa mužovi s nejakou dilemou, neviete sa rozhodnúť, túžite po tom, aby vám poradil. Predložíte mu problém a on pohotovo takmer okamžite nadhodí: "Tak to urob!" Vy však zvažujete, ešte nie ste rozhodnutá, chcete diskutovať o možnostiach, o pre a proti, tak poviete: "A čo ak to nebude dobré?" On bez váhania ponúkne riešenie: "Tak to nerob!" Tento postup zopakujete niekoľkokrát v podobnom scenári / môže to byť aj v obchode: "Tak to kúp!" či "Tak to nekúp!" / a vy sa cítite horšie ako predtým a ešte väčšmi zmätená. Navyše vami lomcuje skrytá túžba zaškrtiť ho!

Oni akoby zvažovali každé slovo. Redaktorka spomína príklad, keď jej manžel s niekým volá alebo sa stretne s nejakými známymi po dlhšom čase a ona sa ho opýta: "A ako sa majú?" manžel odpovie: "Asi dobre." - "Ty si sa ich nespýtal?" - "No nie, hovorili sme o fotoaparáte." Ona by už mala tisíc otázok o bábätku, ako rastie, čo je nového, čo zúbky, papanie, kedy sa stretneme atď. No jemu to vôbec nenapadne. To je tá mužská vecnosť. Volajú, len keď majú problém a potrebujú ho riešiť. To jest požičať si niečo, predať, kúpiť, dohodnúť sa na stretnutí a ostatné pragmatické veci. Nikdy si nevolajú len tak, aby si pokecali - to je čisto ženská doména. Muži, keď sa stretnú, rozoberú detaily nejakého toho koníčka - fotografovania, športu, áut, počítačov, tlačiarní či žien. A sú spokojní. / Krčmári sú zhovorčivejší. Tí dokážu pri pivku zanalyzovať a rozriešiť krízy celosvetových rozmerov. To je však iná kapitola. /

V anketách sa rozdielnosť pohlaví takisto nádherne prejaví. Položíme otázku -  takú na zamyslenie - napríklad: "Čo považuješ za najväčší zázrak v živote?" žena sa hlboko zamyslí, spíše si to do krásnej malej úvahy obohatenej poetickými zvratmi, doženie to do dokonalosti superzloženými vetami, celé si to prečíta a odovzdá anketárovi. Čo spraví muž? Chvíľu sa zamyslí a napíše jedno slovo, príp. holú vetu. Vecnosť bez zbytočných okolkov. To je na nich krásne. Dakedy to aj tak tie naše "beštie" vystihnú lepšie ako my.  

K tomuto ešte jednu poznámku. Otázky typu: "Načo myslíš?" alebo "Ako sa cítiš?" dokážu mužov uviesť do absolútnej paniky. Oni jednoducho nie sú zvyknutí formulovať takéto veci do slov, je to pre nich veľmi ťažké. Ženy to vychrlia na počkanie, ale mužovi táto aktivita spáli polovicu jeho celkovej energie. Radšej by šiel kopať do bane, ako vysvetľovať, čo práve cíti. Predsa len je to dôležité a aspoň občas sa musia tí naši chlapi  premôcť, inak by sme boli stratené a nevedeli, čo si myslia... To by mali pochopiť. My ich zasa do toho nenúťme za každú cenu a príliš často, mohli by sa nás začať báť.    

Z toho všetkého vyplýva, že slovník mužov a žien sa mnohokrát líši. Dôležité je nemať priveľké očakávania a nespúšťať z mysle, že sme jednoducho iní. Keď to pochopíme, bude nám ľahšie. Veď život je aj o tom - objavovať rozdielnosti a potom sa nad ne povzniesť  !