Opäť som sadol za klavír.  Bola to oveľa dramatickejšia chvíľka, než by sa dalo domnievať výlučne na základe tej prvej vety. Kedy som to spravil naposledy? Pred tromi rokmi? Asi. Trvalo to vtedy krátko, lebo som takmer okamžite prepadol zúfalstvu z toho, že si takmer nič nepamätám. Vzápätí sa dovalili deti a začali ako odthnuté z reťaze trieskať do klávesnice – Marvin vpravo a Molly vľavo. Takže to môžem nerátať. Razom máme z troch rokov päť. Asi. Zhruba, cca, priblizne or thereabouts. Five-ish.  

   Takže dnes. ”Kurátenká” boli tentokrát upratané u svokry. Ty si však zostala doma. Nie preto, aby si si ľahla na gauč v obývačke a pri pohári vína podriemkávala pri mojom bozkávaní sa s klávesami. (A nie preto, že by si vedela nejako odborne posúdiť, či hrám dobre alebo zle.) Skôr preto, aby si si mohla byť istá, že z práce prídem domov. Sám. A doma a sám zostanem. Dôvera je slovo, ktoré si už dávno z nášho rodinného slovníka vyškrtla. Namiesto toho máme iné, cudzie, ale už nám zľudovelo, až zovšednelo. Paranoia. Neriešim. Aspoň nie teraz. Teraz sa treba rýchlo dostať ku klavíru. Rýchlo, kým si vonku a hrabeš sa v záhradke. Áno, ja viem, zase povieš, že TY si aspoň robila niečo užitočné. A že to robíš pre NÁS, len ja – debil – to neviem patrične oceniť. Respektíve vôbec. Možno máš pravdu. Nie, nemáš. Ja to viem oceniť. Akurát diferencujem medzi “ja plus ty rovná sa my” a “ja plus ty plus deti rovná sa my”. Analýzu “ty plus deti rovná sa my” teraz nebudeme začínať, teraz treba začať hrať. Kým sa do toho vmontuješ s nejakou neodkladnou požiadavkou.

   Prsty sa veľmi opatrne dotknú kláves. Optarne, stŕpnuté trémou, neodvažujú sa hneď zatlačiť a vydať tón. Len tak ležia a jemne ich hladia bruškami prstov. Akoby sa pýtali “Môžme?” Predsa len, je to päť rokov. (Well, five-ish.) Moja myseľ padá červou dierou oveľa ďalej než tých päť rokov. Počujem ťa, ako ležíš na gauči a opatrne ma žiadaš, či by som nemohol hrať tichšie. Namiesto “Ty krava, toto je živý klavír, nie nejaký prehrávač, ktorý má gombík že VOLUME!” skladám ruky do lona a sledujem ich očami. Prsty sa trasú pretrhnutou hyperaktivitou. Sústredím sa na opatrné, pomalé zatvorenie veka klávesnice. Potom zase cesta červou dierou v čase – neviem, či dopredu, alebo dozadu – a vidím, počujem to isté. Takmer sa rozosmejem smiechom šialenca, ktorý práve pochopil podstatu vesmíru. Kriste, ako ľahko si ma dostala! Len si opomenula (neunúvala sa?) uistiť sa, nakoľko dôležité to je pre mňa. Možno by ti nejaký vnútorný seizmograf zasignalizoval nebezpečne hlboké otrasy. Vtedy sa začalo niečo rúcať. JA som sa začal rúcať. Sám do seba, ako taká čierna diera, poháňaná implozívnym typom osobnosti…desať rokov…dvanásť…trinasť….

   Otváram oči a … ako by som mohol začať niečím iným ako a-mol? Obyčajný rozklad toniky v a-mol. Bože….  V mozgu sa nieco zachveje a nadýchne, takým tým filmovým spôpsobom, ako keď už hlavný hrdina akože zomrel, všetci si vymieňajú tie smutné pohľady…a vtedy sa práve zosnulý nadýchne a na obrazovke monitora začne opatrne naskakovať krivka sprevádzaná pravidelným pípnutím. Prsty sa automaticky presťahujú do e-mol a začnú žiť vlastným životom a z pamäte, ktorá nesídli v mozgu, ťahajú informácie, kam klepnúť teraz, a teraz, a teraz…. Vedomie, dočasne odsťahované asi tak meter von z hlavy, nechápavo sleduje prsty, lietajúce po klaviatúre. Pred mnohými rokmi som to veľkohubo nazval Ecce Id (malo to aj číslo opusu a číslo v rámci daného opusu).  Nie je to čisté, naopak, je tam hriešne veľa preklepov, ale držím líniu. Som vďačný – bohu? – aspoň za to. (Čistota sa docvičí.) Do desiatich minút sa dostaví onen mozgový orgazmus a prsty zvoľňujú a spomaľujú až zase len veľmi jemne hladkajú klávesy. Ach. 

   Tak. Kontakt nadviazaný, môžme pokračovať. Vôbec nie je otázkou, čo bude nasledovať. Milan Dvořák, Jazzová etuda č. 3 (z druhej sady). Ten dychberúci stred. To vyjadrenie všetkého dôležitého. Ja. A ešte niekto. Ale nie si to ty. Mala si byť, ale odmietla si to. Dlho som sa to snažil ignorovať, ale to je presne to, čo si urobila – odmietla si to. Odmietla si mňa ako takého. Snažila si sa zo mňa spraviť niečo iné, možno tiež pekné a dobré, ale iné. A to sa nedá. Skoro sa Ti to podarilo. Začiatok ani koniec tej jazzovej etudy si už nedokážu vybaviť ani moje prsty. V chvate vyberám zo šuflíka noty a…preboha, prekristoverany, forfuckssake, veď ja už neviem ani čítať z nôt!!! Ani vec, ktorú som hrával denno denne, celé roky. Pracne dedukujem, ktorá nota (hlavne v basovom kľúči) leží kde presne na klávesnici. Horko-ťažko to zvládam. Takže znova. A znova. A zas. Taaaaak, hádam by to už mohlo ísť celé… Nice one. Hrám ju znova, tú malú nenápadnú jazzovú etudu, ktorá znamená tak veľa. A hrám ju len pre ňu. A viem, že ma počuje. Lebo keď hrám toto, počujem ja ju. Mohol by som ti to vmietnuť do očí, lebo viem, ako by ťa to ranilo. No nespravím to. Nepotrebujem ti ubližovať. Chcem len nájsť zase sám seba. Bude to bolieť, viem. Najmä Marvina a Molly. Ale ich to bolí aj tak. Každý deň. Už by si konečne mohla prestať aj pred týmto zatvárať oči. Jednoducho nemôžeš všetkých okolo seba zmeniť na svoj obraz.

  No a ešte pozdrav Ludwigovi, s ktorým som si potykal, keď som pred mnohými rokmi zvládol “Pathetique” -  celú, od začiatku do konca.  …au. Toto bude trochu ťažšie rozpomínanie a trochu viac hodín cviku, kým to zase dostanem do prstov a očistím od preklepov. Je to OK. Prebúdzanie z kómy nie je otázkou sekúnd.