Prečo mlčíme, keď máme hovoriť? A prečo bľaboceme, keď by bodlo trochu ticha? Prečo nepovieme druhým, ako nám na nich záleží? Prečo nás strach z toho horšieho konca zabrzdí? Prečo si mnoho pekného nechávame len tak pretiecť pomedzi prsty? Prečo radšej všetky svoje pocity zavrieme niekde hlboko v sebe, tam, kde ani sami na ne nedosiahneme? Prečo radšej trpíme hľadiac z tieňa sužovaní sami sebou?

Nazvite si to ako chcete, hľadajte výhovorky aké sa vám páčia. Ja to zhrniem, odpoveďou na otázky je STRACH. Ten malý hňup, ktorý nás jednoducho zabrzdí. Ale čo s tým? Mnohí povedia, že sa mu treba postaviť, bojovať. Ale slová. Ľahko sa povie, ťažšie spraví. Mali by sme si uvedomiť, že náš čas na tejto planéte je obmedzený, že jednoducho nedostávame 100x tú istú šancu, že občas treba riskovať. Ja viem, tí čo ma poznajú si povedia, že to hovorí tá pravá. Som prototyp zbabelca. Priznávam bez mučenia. Ale keď som ja taká vy môžte byť iní, vy môžte byť tí, ktorí ukážu cestu k zmene, ktorí nás, temné tváre vyvedú z tieňov.

A viete čo? Ja som sa rozhodla. Rozhodla som sa napraviť pár vecí, čo som totálne pokašľala, rozhodla som sa, že sa pokúsim o zmenu. Rozhodla som sa bojovať a dúfam, že ma STRACH nezloží na prvej prekážke, ktorá príde za pár krátkych chvíľ. A ja viem že príde.

A čo vy?