Všimli ste si niekedy analógiu medzi procesmi v prírode a našimi životmi?

 
Pred chvíľou prišla búrka. Potichu, pomaly, pokojne- najskôr slnečnou oblohou prebehol jeden oblak, potom sa pridal ďalší. O chvíľu boli všade- sivé, ťažké, hlboké mraky. A potom som začula tresk a zažala lampu. No stále bolo ticho, len občas sa spoza okien zaiskril ďalší blesk alebo ozval dunivý hrom. To čakanie je zvláštne- vzduch je dusný a plný prachu a každý už len čaká, kedy nás obloha presiakne svojimi kvapkami. Urobí to zrazu, prudko a intenzívne- spustí na zem miliardy drobných kúskov vody. A rovnako nečakane skončí- len tak, bez varovania a náznakov zmizne a znovu odhalí modrú oblohu...

 
Celý tento kolobeh má v sebe niečo hlboko ľudské. Pripomína mi hádky, problémy, ktoré sa pomaly vynárajú v našich životoch. Mnohé prichádzajú postupne, v tichých náznakoch a indíciách signalizujú svoj nástup. Obklopia nás dusnom, ktorého príčinu nedokážeme alebo nechceme určiť. A potom sa na nás spustia, s celou silou- bijú do nás, udierajú a my pri tom často plačeme. Od sĺz sme celý premočení, akoby na nás padali z neba kvapky...

 
Tu sa ale analógia končí. Hádky či problémy nemiznú tak ľahko, rýchlo, bezbolestne ako búrky. A občas sa po nich ani neobjaví modrá obloha...