Na každom mieste a v každom človeku sídlia protiklady. Prinášajú pestrosť, zaujímavosť, ničia monotónnosť. Najkrajšie na nich je ale to, že práve vďaka nim si človek uvedomí a silnejšie precíti krásu, obdiv, strach. Nikdy vo svojom živote som sa nestretla s tak obrovskými protikladmi ako na ostrove Amorgos. Vždy teraz, keď si v mysli vybavím podobu tohto turistami zabudnutého gréckeho ostrova sa mi pred očami objaví trochu upravený titul Balzacovej knihy- Lesk a bieda Amorgosu.

 

     Len pár obdivovateľov francúzskeho filmu Magická hlbočina (Deep Blue), starých ,,hippisákov“, nadšených potápačov a severanov v stredných rokoch, ktorí zámerne obišli turistické destinácie na ostrovoch Egejského mora, vystúpilo v prístave ostrova Amorgos. Ocitli sa v znovunájdenom raji. Na mieste, ktoré podľa tých, ktorí tu už boli, môžete buď milovať alebo nenávidieť. Nič medzi tým neexistuje- žiadne kompromisy, žiadna stredná cesta. Existujú tu len dva póly- ak tu pracujete, spoznáte oba. Ak prídete ako turista, spoznáte len jeden.

    

     V prípade, že nepatríte k turistom, ktorí vyhľadávajú diskotékové ostrovy plné barov s anglickými turistami, s vodnými parkami, hotelmi a reštauráciami na každom kroku, budete o tomto ostrove ešte dlho hovoriť ako o vašej láske. Budete hovoriť o mieste,  ktoré by ste najradšej zmenšili do malej sklenenej gule a zobrali si ho so sebou. A práve tu tkvie tajomstvo a sila Amorgosu. Keď sa prechádzate po jeho plážach, potápate sa v tých najkrajších zálivoch, chodíte cez úzke uličky lemujúce okraje bielo- modrých domov, ktoré na rozdiel od tých na obrázkoch cestovných kancelárií majú skutočné čaro a atmosféru, cítite v sebe taký pokoj, že túžite, aby vás všade sprevádzal. A to nielen počas tých pár dní, ktoré na ostrove strávite, ale aj neskôr, keď sa vrátite späť do svojho pracovného života. Je to skutočne asi tým, že ostrov Amorgos je trochu odrezaný od okolitého sveta- lodné spojenie s ostatnými gréckymi ostrovmi či pevninou je značne obmedzené. Tento fakt určite súvisí aj s jeho históriou-  ostrova totiž v minulosti slúžil ako väzenie. Azda i preto sa tu v povetrí stále vznáša pokojná atmosféra, ktorá vás núti rozjímať a rozmýšľať nad všetkým- i nad svojimi hriechmi. Jednoducho tu prídete a obklopení človekom nedotknutou prírodou sa do ostrova zamilujete. A ako všetci turisti, ktorí toto miesto navštívili, spoznáte jeho lesk.

 

     Na opačnej strane stojí ale protipól- bieda. Nie tých, ktorý na ostrove žijú či už počas hlavnej sezóny alebo mimo nej. Píšem o biede tých, ktorí tu pracujú- o ľuďoch zo Srí Lanky, Indie, Albánska, Rumunska, Poľska, Bulharska, Čiech, Slovenska, dokonca i zo samotného Grécka.  Najmä tí z Grécka sem prídu pracovať kvôli možnosti vychutnávať si v čase voľna krásy ostrova. Mladých Grékov s takýmto zámerov je tu skutočne mnoho. Často ale ostane len pri nenaplnených túžbach. Ostatní sem prišli naozaj len kvôli peniazom- zavial ich sem predpoklad, že v Grécku- členskej krajine EÚ, dokážu zarobiť viac, než vo svojej domovine. Táto hypotéza ale sa splní len v prípade, že ste z krajín ako sú India či Rumunsko. Lepšie platy v službách sa tu pohybujú na úrovni slovenskej priemernej mzdy. A poviem vám, u nás by za tie peniaze určite len veľmi málo ľudí pracovalo sedem dni v týždni po deväť až dvanásť hodín.

    

     Zmieriť sa ale s pracovnými podmienkami sa po čase zdá ako ten najmenší problém. Omnoho ťažšie je zmieriť sa s celkom inou kultúrou. Akoby tu bolo stále dôležité udržiavať určitú hierarchiu v systéme, ktorá tu platila v čase, keď bol ostrov väzením. Azda aj preto je tu zvykom riešiť akýkoľvek problém krikom- je dôležité ukázať, kto je pán a kto sluha. Tento vzťah sa odráža vo všetkom- v tom kde bývate, čo jete, kam môžete chodiť a kam nie. Preto tí, ktorí si môžu dovoliť odísť, odídu veľmi skoro. Priveľa ľudí tu ale zostane- určite to však nie je kvôli krásam a atmosfére ostrova. Tie sú tu naozaj len pre platiacich turistov.