The Reckoning má totiž nielen vynikajúce obsadenie (na rozdiel od iných filmov sa v tomto snáď nenájde jediný zlý herec/čka), ale aj producentov či tvorcov hudby (Adrian Lee a Mark Macina vytvorili možno iba niekoľko motívov v štýle minimal music, ale tieto prefektne dotvárajú atmosféru filmu).

Stredoveký príbeh rozpráva o kňazovi Nicolasovi (Paul Bettany), ktorý kvôli smilstvu musí opustiť dedinku, v ktorej kázal. Pridáva sa k skupine pocestných hercov vedených Martinom (Willem Dafoe). Tí náhodou zastavia v meste, kde práve odsúdili na smrť obesením mladú ženu za vraždu miestneho mladíka. Keďže predvádzanie biblických hier (ktoré sú jediným povoleným obsahom divadla v tej dobe) nevynáša, rozhodnú sa herci uviesť práve hru zo života tohto mesta: Príbeh zavraždeného Thomasa Wellsa. Pri predstavení (v ktorého verzii sa Thomas mal nechať odsúdenou zviesť) sa ale publikum rozvášni o nepravosti príbehu - a tým poodkryje fakt, že odsúdená je pravdepodobne nevinná. Vzápätí zakročí hradná stráž a dav rozoženie. Herci musia opustiť mesto do rána. Začína boj a prežitie pravdy a nevinnosti...

  

Nebudem odkrývať čo sa stane ďalej, to si radšej choďte film požičať do videopožičovne vo vašom okolí. Skôr som sa chcel pristaviť pri iných momentoch filmu: pravde, sily kultúry a jej poslaní...

Film pravdu odkrýva v niekoľkých vrstvách - je tu príbeh zavraždeného Thomasa Wellsa, príbeh nevinnej ženy odsúdenej na smrť ale aj príbeh samotného Nicolasa či v pozadí stojaca vysoká hra šľachty anglického kráľovstva. Dozvedáme sa, že nik nie je tým, na koho vyzerá... Mnohí kritici vytrvalo vykrikovali, že tento film sa nedá pozerať práve kvôli labyrintu dejových línií, ktoré ponúka. Ja som bol - na druhej strane - týmto neuveriteľne vzrušený. Konečne film, ktorý sa oplatí pozerať a nemá iba jednu či dve dimenzie. Každá z dejových línií má takto svoju vlastnú pravdu a jej odkrytie je postupné, nič nepredbiehajúce...

Kultúra - v tomto prípade kočovné divadlo - je vo filme katalyzátorom, či médiom na poukazovanie nerovností medzi ľuďmi, na neprávie, ktoré vládne. A kultúra nezakladajúca sa na reáliách zákonite nie je prijatá, ale vyvoláva odpor a nesúhlas v publiku... Možno by sme aj v dnešných časoch mali kritickejšie vnímať pravdivosť a vplyv masovej kultúry, ktorá - ako každý kultúrny akt - nielen reflektuje ale zároveň aj multiplikuje určitú pravdu či svetonázor. Mnohokrát sme iba v úlohe prijímateľov kultúrnych aktov. Podľa mňa sa potrebujeme presunúť aspoň trochu viac do kritickej role reflektívneho aktéra. Staňme sa súčasťou toho, čo zažívame a nenechajme sa iba ovplyvňovať. A tak i kultúra by mala brať diváka ako aktéra a nielen ako pasívneho pozorovateľa... (pripomína mi to výzvu Brechtovho epického divadla   )