Na pozadí stereotypov občas príde tresk. A potom si človek uvedomí, ako veľa vecí prehliada...

 
Jedným z mojich stereotypov je cestovanie vlakom. Vždy tých pár hodín presedím nad niečím čitateľným alebo prespím. A keď sa ani jedna z týchto činností neosvedčí (a mám to šťastie sedieť pri okne), podložím si bradu o malý výsuvný stolík nad odpadkovým košom a pozerám sa na ten zrýchlený film- domy, autá, domy... Moja posledná cesta bola ale celkom iná. Trasa sa síce nezmenila, ale reálny čas sa v mojej mysli zmenšil o polovicu a z vozňa som vystupovala s úsmevom a hlavou plnou myšlienok. Rozmýšľala som nad tým ako veľa môže človeku dať jedna cesta vlakom. Stačí mať len zaujímavých spolucestujúcich....

 
Vedkyňa, právnik a moja študentská maličkosť (nie, toto nie je začiatok nového vtipu)- zvláštna kombinácia pre rozhovor, povedala som si. V skutočnosti to ale bolo ako jedna nezabudnuteľná prednáška, ktorá vás tak vtiahne do svojho predmetu, podstaty, že sa stále pýtate a chcete ísť ďalej a ďalej...A s úžasom, obdivom na tvári sledujete diskusiu dvoch múdrych, vzdelaných a srdečných ľudí, ktorí vás napriek vášmu veku a študentskému statusu vtiahnu do rozhovoru a hovoria s vami ako s partnerom... A tu je ten tresk, ten prelom v mojom stereotype. Nie, nie je to len o príjemnej ceste. Ten stereotyp v mojej mysli bol zásadnejší- po troch rokoch na vysokej škole som si myslela, že žiaden akademik nebude nad rámec svojich povinností so mnou viesť rovnocenný rozhovor... Rada som sa mýlila a rada to hovorím aj ostatným študentom, ktorí sú občas znechutení z prístupu (prípadne ignorácie) ich profesorov.