Muži, ktorí boli vojakmi  iste poznajú vojenské príslovie. „Každý vojak ma vo svojej torbe maršalskú palicu“. Tým sa dávalo najavo, že každý vojak mal možnosť dosiahnuť najvyššiu možnú vojenskú kariéru. Ináč by sme tomu povedali, rovnosť šancí a príležitostí.
Napríklad ak v roku 1975 absolvent učňovskej školy chcel ísť do vtedajšie armády a mal by ambície stať sa dôstojníkom, stačilo sa prihlásiť do dvojročnej dôstojníckej školy, po absolvovaní ktorej mal v rukách maturitné vysvedčenie a na vojenských výložkách hodnosť podporučíka.  Ak bol šikovný a mal aj kus vojenského šťastia, tak dnes je z neho generál. Doslova a do písmena.
Ak, by ale od  roku 2005  absolvent učňovskej školy so  stredným odborným vzdelaním chcel ísť  za profesionálneho vojaka, tak musí ísť do vojenskej prípravnej služby. Príprava sa uskutočňuje vo funkcii  čakateľ, vo výcvikom vojenskom vzdelávacom a výcvikovom zariadení v trvaní od štyroch týždňov do dvanástich týždňov. Po absolvovaní tejto prípravy bude zaradený do hodnostného  zboru mužstva a poddôstojníkov, maximálne v hodnosti slobodník. A za 30 rokov služby z neho pri najlepšej vôli môže byť len nadpráporčík. Dokonca aj vtedy, ak by získal vysokoškolské vzdelanie.  Taký je totiž momentálne platný zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov. Takže žiadna maršalská palica vo vojenskej torbe. Poviete si ich problém.  Bol by to skutočne len ich problém, keby sme nemali Ústavu Slovenskej republiky. Tá v Čl. 12 stanovuje:

 (2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať .

Takže otázka by znela. Prečo terajší platný zákon o vojenskej službe  znevýhodňuje hodnostný zbor mužstva a poddôstojníkov, a hodnostný zbor  práporčíkov oproti hodnostnému zboru dôstojníkov?  Ináč povedané, tým pomyselným maršalom sa môžu stať len profesionálni vojaci, ktorí sú v hodnostnom zbore dôstojníkov, ostatní nie.  Čiže sú oproti ostatným profesionálnym vojakom jednoznačne zvýhodnení. To, ale naša ústava neumožňuje.
Prečo o tom píšem? Nie tak dávno, patrili ozbrojené sily medzi inštitúcie, ktoré mali najvyšší kredit medzi občanmi. Okrem iného aj preto, že civilná verejnosť  v tejto organizácii videla možnosť uplatnenia sa  bez možnej diskriminácie.  Od roku 2005, kedy začal platiť spomínaný zákon, renomé ozbrojených síl, ak neklesá tak stagnuje.  Dôkazom toho je skutočnosť, že ozbrojené sily už nerobia do svojich radov výber, ale len nábor. A jednou z príčin zrejme bude aj predmetný zákon. Pritom naši politici  proklamujú, že chcú ozbrojené sily malé, ale kvalitne vycvičené a moderne vyzbrojené. Ako to chcú dosiahnuť, ak tá najprirodzenejšia motivácia človeka, a to snaha po funkčnom a hodnostnom raste je takto zablokovaná?  Alebo sme na takej ceste ako v USA, kde jeden kongresman nie tak dávno  svojmu synovcovi povedal, že ak sa nebude poriadne učiť, tak potom už môže vstúpiť len do armády? Komu teda prospieva kastovníctvo medi vojakmi?

Prajem pekný deň J.Kotulič. 

doko.blog.pravda.sk/