Dnes už mam za sebou už aj svoj druhy SUPY flight, opäť do Indie, do mesta zvaného Cochin. Opäť nočný let, pri pristávaní, sediac v pilotnej kabíne, som sa stala svedkom cielenej masakry nepozorného vtáka, ktorý sa nestihol vyhnúť tvrdej zrážke a mal to šťastie dôverne sa oboznámiť s predným sklom kokpitu. Tento nemilý zážitok mi odobral chuť naďalej robiť spoločnosť pilotom a tak som ďalšie pristavanie strávila na svojej alokovanej pozícii pri zadných R4A door. V tejto časti lietadla sú vibrácie a otrasy oveľa intenzívnejšie, čo dodáva občas nudnému letu potrebne grády a príchuť dobrodružstva, nuž a práve počas tohto letu bolo turbulencii viac než dosť. Posádka bohužiaľ nestala za veľa,  prvé sklamanie mi pripravil SFS (Senior Flight Attendant), ktorý sa namiesto logického objasnenia a praktickej ukážky bezpečnostného vybavenia Airbus 330 – 200 pre dve Suppies, rozhodol zadávať nám nadmieru zábavné úlohy typu „hľadaj a nájdi“. A tak sme s Mairi, pred zrakmi škodoradostnej posádky,  obzvlášť produktívne trávili svoj čas prehľadávaním miniaturnych toaliet v ekonomickej triede v snahe dopátrať sa k tzv. „master shut off valve“ (netušila som, ako vlastne vyzeral) alebo pátraním po kyslíkovej fľaši v prvej triede pri R1 dverach (nenachádza sa tam). Neviem, či niekomu takáto činnosť pomáha účinne si zapamätať zásadne bezpečnostné fakty, no ja som si pripadala ako dokonalý idiot. Väčšina ostatných crew nás vďaka absencii charakteru a primeraných spôsobov nechávala dobrovoľne tápať pred zrakmi pasažierov, čo vo mne nezanechalo dvakrat príjemný dojem. Jedine milé chvíle som trávila v spoločnosti ostrieľanej českej letušky Markéty, ktorá ma previedla po lietadle, ukázala zopár užitočných veci a pokecala o živote v Emirates. Ďalšie znechutenie mi prichystala hlavná Purser, ktorá v rámci budovania si autority a reportovania výkonov cabin crew, šikanovala zopár letušiek kvôli odtieňu rúžu – nebol totiž dostatočne červený a pravidelne udržiavaný, ako sa v rámci Emirates grooming standards patri. Jej kritika padla aj na hlavu Markéty, ktorá jej slova prijímala s blazeovaným úsmevom a poza jej chrbát na mňa sprisahanecky žmurkala. Čo už, nejakú prostoduchú skutočnosť, vhodnú k zaznamenaniu ako „areas for development“ si Purser zrejme musela nájsť.

Let mi pripadal neskutočne dlhy a nudný, väčšina pasažierov samozrejme spala, takže počas servírovania hot breakfast som trávila väčšinu času zobúdzaním nevrlých cestujúcich a dotazovanim sa, či dajú prednosť omelete alebo chickpea curry. Indovia majú také zvláštne gesto, ktoré som spozorovala už počas prvého letu,  hojdanie hlavou z boku do boku, ktoré bohužiaľ nedokážem ešte identifikovať, či znamená pozitívnu alebo negatívnu odpoveď. To ma občas privádza do komických rozpakov – „Would you care for a cup of tea“? Hojdanie hlavou, žiadna odpoveď. „Or a cup of coffee?“ - snažím sa dolovať smerodajnú informáciu naďalej. Opäť hojdanie hlavou, ani slovo nazmar. No a ja samozrejme netuším, či to malo znamenať ano alebo nie. Jedna z letušiek mi vyjavila, že toto gesto je univerzálne, údajne znamená aj ANO aj NIE. Hmm, tak to mi bude život na palube medzi občanmi indického pôvodu fakt uľahčovať...

Pristali sme o pol siedmej ráno, od únavy som pri rolovaní takmer zaspávala, takže do autobusu som sa hnala ako púštny domorodec v honbe za základnými potravinami. Rannú premávku v Dubaji sme zmakli za necelých 40 minút, počas ktorých som dumala, čo ma zaujímavé ma čaká a neminie na mojom ďalšom lete – prvom layover – v Manchestri,  v pondelok 22. septembra. Mierne znechutená z druhého letu netuším, na akú posádku narazím, to mi však nebrani v radostnom očakávaní návštevy prvej európskej destinácie, navyše v mojom milovanom Anglicku, kde som strávila toľko príjemných chvíľ počas mojej niekdajšej kariéry au-pair v rokoch 90-tych. Opäť uvidím stromy, zeleň, typickú Anglicku architektúru a možno zažijem aj dážď. Nuž, priority človeka sa vekom a skúsenosťami vskutku meniaJ