Kapitola I.

Nedokončené dvojveršie

„Za dvomi nížinami, popri hlavnej cestičke, pozdĺžne rieky a ponad les, cez jazierko a popod horu – nad oblakmi je ...“

Tak toto jediné si malá Henrieta pamätala ešte z čias keď žila s rodičmi. Bol to kúsok z básne, ktorú jej často čítavala jej mamka. Zvláštne však bolo, že vždy keď sa mamka dostala ku koncu básne, stalo sa niečo čo jej zabránilo v jej dokončení. Buď zazvonil telefón, alebo niečo spadlo, prišla návšteva či dieťatko zaspalo. Henrieta sa nikdy nedozvedela, čo je nad oblakmi.

Henrieta sa do sirotinca dostala ako dvojročná a jediné čo jej zostalo v pamäti bol spomínaný nedokončený kus verša básne. Nemala ani len fotografiu rodičov, nevedela si v mysli predstaviť ich tváre, hlasy alebo dom v ktorom bývali. Často sa samej seba pýtala, prečo ju dali do sirotinca? Či to bol vážny dôvod alebo sa proste o ňu nechceli starať. Podobné otázky večne kládla aj vychovávateľkám, no odpovede sa nikdy nedočkala. Stále jej povedali „Teraz nie je vhodný čas Henrieta“ a rýchlo zmenili tému rozhovoru.

Henrieta Wilsonová , teraz už bola mladá dáma. Jej vek síce nasvedčoval tomu, že je už žena no jej tvár hovorila niečo iné. Bola to tvár mladého dievčaťa, neskúseného, trochu naivného, hanblivého a samotárskeho. Bola však veľmi pekná. Mala dlhé plavé vlasy, ktoré sa jej krásne hojdali vo vánku keď kráčala, hnedé úprimné oči z ktorých vyžaroval plachý pohľad a jemne ružovkastú pokožku. Vždy keď sa usmiala, nežne si odhrnula vlasy z tváre a úsmev odhalil malé jamky v lícach. Aká bola navonok taká bola aj vo vnútri. Citlivá, slabá a zraniteľná. Veď každý človek má nejaké nedostatky a Henrieta ich mala tiež. Večne bola sama a nerada sa hrávala s ostatnými deťmi. Kamaráti, vychovávatelia a ostatní ľudia si k nej veľmi dlho hľadali cestu.    

Ako všetci dobre viete, v sirotinci žije množstvo detí rozličných pováh. Boli aj také, ktoré sa Henriete vysmievali a prezývali ju samotárka a boli aj také, ktoré by sa síce aj chceli s ňou hrať, ale Henrieta nikoho len tak ľahko nepustila do svojho srdca. Niektoré deti hovorili, že je šialená a akákoľvek myšlienka kamarátiť sa s ňou neprichádzala pre ne do úvahy. No napriek svojej samote a smútku sa nemohla sťažovať na sirotinec. Dostala dobré školské vzdelanie, pracovnú príležitosť a mnoho lásky od vychovávateliek. V jej srdiečku však ostalo jedno veľmi prázdne miesto. Miesto po láske milujúcich rodičov. Nech sa snažila akokoľvek len vedela, málokedy sa usmiala, málokedy pociťovala šťastie. Aj keď sa množstvo z ostatných detí neustále hrávalo na dvore, či v parku sirotinca, Henrieta sa k nim málokedy pripájala. Radšej si sedela v knižnici a čítala básne alebo rozprávky, prípadne sedela potichu pri okne a plakala.  Často samozrejme aj premýšľala o svojom živote a o tom, prečo nemá rodinu – prečo nemá rodičov. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo bola často smutná a neschopná komunikovať s ostatnými deťmi. Odlúčenie a vyrastanie od rodičov znášala oveľa ťažšie ako ostatní.

Život v sirotinci však zlý nebol. Deti mali od rána do večera nabitý program. Menšie deti chodili do škôlky a väčšie do školy. Vyučovanie mali každý deň okrem víkendu -  a hneď niekoľko predmetov. Matematika, anglický jazyk, hudobná výchova či zemepis. Henrieta mala najradšej samozrejme literatúru a bola jednou z mála detí, ktoré aj čítali knihy, ktoré boli povinné. Pri čítaní kníh sa jej podarilo zabudnúť na svoju samotu, na chvíľu sa mohla preniesť do duše hlavného hrdinu a zažívať tak s ním rôzne dobrodružstvá. Alebo si čítala básne – ktoré jej priblížili čo je to láska, rodina a šťastie. Spočiatku si takéto básne nerada čítala ale neskôr v nej zvíťazila túžba po poznaní pre ňu neznámych pojmov. Medzi jednotlivými vyučovacími predmetmi mali žiaci prestávky. Mohli  počas nich využívať detské ihriská alebo menší park na hranie. Chlapci sa preháňali po ihrisku s loptou a dievčatá väčšinou rozprávali. Len malá Henrieta sedela skoro vždy potichu pri okne a čítala si knihy. Musím poznamenať, že za tých šestnásť rokov strávených v sirotinci bolo iba málo kníh, ktoré by neprečítala.  

„ Prečo sa nejdeš hrať von k ostatným deťom Henrieta?“

Spýtala sa vychovávateľka Hertowelová a starostlivo Henriete odhrnula vlasy, z očí. Henrieta sa len pousmiala a odhalila tak svoje malé jamky v lícach. Obe dve sa na seba usmiali. Vychovávateľka Hertowelová bola jedna z mála, ktorá si postupom času našla cestu k Henriete. Bola to síce dlhá cesta, ale svojou láskavou starostlivosťou, dlhoročnou praxou a červeným diplomom sa jej to nakoniec podarilo. Vzhľadom k zložitej povahe Henriety, by som jej za to udelil vyznamenanie. Bola to láskavá žena. Vlasy mala vždy pevne spojené do drdolu, oblečená vždy v konzervatívnom oblečení, dlhou sukňou a párom cudníc. Bola však nesmierne láskavá, chápavá a trpezlivá. Len takým ľuďom sa podarilo spriateliť sa s Henrietou. Henrieta sedela opäť pri okne a čítala si obľúbené básne. Hertowelová ju pohladkala po tvári a starostlivo sa na ňu usmiala:

„Vonku je tak krásne. Nechceš si radšej čítať vonku?

Aj keď vychovávateľka vždy vopred poznala odpoveď na túto otázku,  stále sa ju Henriety opýtala v nádeji, že aspoň raz sa dočká odpovedi inej.

Henrieta sa tiež usmiala, na moment odtrhla zrak z knihy a potom pokračovala v čítaní:

          „Nie, dočítam to tu, mám už len dve strany.“

Vychovávateľka pohladkala Henrietu po hlave. Tón v jej hlase naznačoval, že naozaj nečakala inú odpoveď:

          „Dobre teda, keby si si to rozmyslela, tak príď, vieš kde nás nájdeš“

Henrieta teraz už neodtrhla zrak z knihy len potichu odvetila

          „V poriadku pani vychovávateľka“

Hertowelová ešte raz venovala Henriete láskavý úsmev a odkráčala z knižnice.

          Ako tak čas plynul z detí sa postupne stávali mladý ľudia a tí dostávali pracovné príležitostí. Ak sa im práca zapáčila, alebo ak s nimi boli majitelia spokojní, dostali ju neskôr natrvalo. Postupne si tak mohli odrobiť svoje ubytovanie a stravu v sirotinci, prípadne prispieť na jeho lepší chod. Našli by sme tu výpomoci v miestnej pekárni, krajčírskej dielni, hračkárstve alebo aj napríklad v knižnici.

Rok pred tým ako si deti mohli vybrať miesto kde chcú pomáhať poprosila Henrieta vychovávateľku Hertowelovú o pomoc. Chcela totiž začať o rok skôr. Hrozne by bola rada keby mohla pracovať v knižnici. Jej obľúbenom mieste. Vychovávateľka jej a ešte dvom deťom vyhovela. Boli to večne usmiaty a bacuľatý Timothy Smith a malá krajčírka Sarah Stoneová. Medzi svojimi spolužiakmi Henrieta nemala priateľov zatiaľ. Obidve deti boli obyčajné a zároveň zaujímavé. Chlapec Timothy trávil čas, ako viete, oveľa radšej s dievčatami ako s chlapcami. Tie sa mu nikdy neposmievali. Bol trochu nižší, guľatejší a mal svetlé vlasy, hnedé oči a veľké mihalnice. Z istého uhlu možno pripomínal dievča. Večne nosil bielo-modré pásikavé tričko a obdraté nohavice. Sarah mala zase vždy na nose veľké a hrubé okuliare, vždy zapletený vrkoč s červenou  mašľou, oválnejšiu tvár a strojček na zuboch. Na svoj vek mala tiež ako Henrieta prečítaných dosť veľa kníh. Často ich čítavala v noci pod paplónom  a potme.

Samozrejme aj oni dvaja prežili čo to kým sa s Henrietou spriatelili. Sarah sa to podarilo jednak vďaka svojej záľube v čítaní kníh. Často po vyučovaní aj ona zostávala v knižnici a čítavala si knihy. Spočiatku sa snažila nadviazať aký taký rozhovor s Henrietou. Na otázky typu „Čo čítaš“ sa väčšinou dozvedela len „Knihu“. Ale nevzdávala sa a vedela, že raz príde deň keď jej Henrieta na otázku skutočne odpovie. Malá Sarah bola aj malou krajčírkou s potešením šijúcou šaty všetkým bábikám v sirotinci, Henrietinej bábike sa odtrhol na šatách gombík a Sarah jej ho prišila.

Malý Timothy zase veľmi rád pomáhal v kuchyni. Mal rád všetko to čo i len okrajovo súviselo s jedlom. Rád jedol a na prvý pohľad to bolo vždy na ňom vidieť. Kamarátom so Sarah bol už dávno. S chlapcami sa veľmi nehrával, často sa mu posmievali za to ako vyzeral a preto trávil mnoho času pri dievčatách. S nimi si veľmi dobre rozumel – hlavne so Sarah. Stali sa z nich nerozluční kamaráti. Často jej z kuchyne kradol koláče a  pochutnávali si na nich ukrytý v spoločenskej miestnosti.

Jedného pekného dňa sa podarilo vychovávateľke Hertowelovej presvedčiť Henrietu aby si išla čítať knihu von na slniečko. Veľmi sa jej tam nechcelo, vždy bola radšej sama. Po dlhšom naliehaní zmenila názor a vybrala sa von. Sadla si na veľký kus skaly, v blízkosti parku a začítala sa. Čítala asi hodinku keď tu zrazu začula prichádzať z parku dievčatá. Melindu, Samanthu a Carolinu – najnepríjemnejšie dievčatá z celého sirotinca.. Nepríjemní ľudia sa nájdu všade, len aby nám znepríjemnili život nepríjemnými vecami. Také boli tieto tri. Dnes sa im len tak oči rozjasnili, keď zbadali von čítajúcu Henrietu. Behom pár sekúnd sa im podarilo vymyslieť ako jej znepríjemnia dnešný deň. Melinda pristúpila ku skale, kde sedela Henrieta.

„Aha, koho to tu máme...našu samotárku...“

Vyriekla odporne a nepríjemne čumela na Henrietu. Ku skale pristúpila aj Carolina.

          „Čo čítaš... samotárka?“

Povedala a vytrhla jej knihu z ruky.

          „Vráť mi ju“

Povedala Henrieta a snažila sa k nej načiahnuť – vtedy ju však Carolina odtiahla.

          „Vráť mi ju“

Odporne a rozmaznane po nej zopakovala Samantha. Henrieta vstala , že knihu vytrhne Caroline z ruky, no Carolina ju hodila Melinde. Melinda ju chytila vysoko nad hlavu.

          „Vráť mi tú knihu...“

Opäť zopakovala Henrieta. Melinda ju hodila Samanthe. Tá ju roztvorila a vytrhla z nej pár stránok...

          „Ó...pozri čo sa ti stalo s knihou... aká nechutná nehoda... aha.. a tu sa ti trhá ďalšia stránka a ďalšia!“

Rozosmiala sa otrasne a pridali sa k nej aj zvyšné dve nepríjemné dievky. Henrieta bola teraz už nahnevaná a tretíkrát zopakovala.

          „Vráťte mi tú knihu...lebo...“

Dievky sa ešte hnusnejšie rozrehotali.

          „Lebo čo? Lebo čo urobíš ty samotárka? Požaluješ nás pani vychovávateľke?“

          „Nie nepožaluje – ale ja vás oblejem vodou.. vráťte jej tú knihu.“

Začula Henrieta a aj odporné dievky za sebou hlas. Stála tam Sarah a vo vedre mala skutočne napustenú vodu.

          „Kto sa prišiel pozrieť? Príšera z hlbín... zo strojčekom...“

Opäť sa dievky rozrehotali, no vzápätí sa už Sarah rozohnala vedrom vody a všetky tri fifleny obliala.

          „Ó! To si nemala urobiť... toto požalujeme riaditeľke... moje krásne šaty!!! Afektovane skuvíňali dievky a s plačom odbehli preč.“

Vtedy sa Henrieta a Sarah nahlas rozosmiali a usmiali na seba. Sarah zdvihla knihu zo zeme spolu so  zvyšnými vytrhnutými stránkami.

          „Mám v izbe trochu lepiacej pásky... nejako to zalepíme..neboj.“

Povedala milo. Henrieta sa tiež usmiala a od tejto chvíle boli kamarátky aj ony dve. Keďže bola Sarah teraz už kamarátkou nielen s Timothym ale aj s Henrietou – čoskoro sa stal aj Timothy kamarátom Henriety.

Dlhšie síce trvalo, kým si k sebe títo traja našli cestu – ale o to silnejšie puto ich potom spájalo. Henrieta v ich blízkosti bola iným človekom. Nebola až taká hanblivá a krehká. Tam kde bola Henrieta boli aj Sarah a Timothy. Henrieta vedela, že ani Sarah, ani Timothy ju nebudú nazývať samotárkou, alebo sa od nej odťahovať. A aj Timothy vedel, že sa mu ani Sarah a ani Henrieta nebudú vysmievať. Vládla medzi nimi tolerancia a krásne priateľstvo. Všade chodili spolu ako súrodenci. Navzájom sa ochraňovali a obhajovali.

Jedného krásneho dňa si opäť Henrieta sedela pri okne, čítala knihu, keď tu k nej pribehla vytešená Sarah spolu s Timothim.

„Henny, poď s nami do parku niečo ti ukážeme...“

Prehovárali ju obaja.

          „Nie, vážne sa mi nechce... chcem si dnes čítať...“

Povedala Henrieta a opäť hľadela do stránok kníh.

          „Ale no taaaak Henny, nebuď zlá a poď s nami... nebudeš ľutovať. Niečo sme našli...“

Nástojili obaja. Sarah jej vybrala knihu z rúk a Timothy ťahal za ruku.

          „Ale nieeee, mne sa nechce nikam ísť... chcem tu zostať...“

Henrieta sa zdráhala a nohami zapierala ako osol v strede cesty.

          „No dobre... Timmy, tak pôjdeme sami... neuvidíš malé zajačiky v parku... tvoja chyba...“

Spustila Sarah svoj plán a Timothy sa na ňu usmiato pozrel.

          „Malé zajačiky?“

Zaujalo to Henrietu.

          „Áno...malé zajačiky... našli sme ich v parku...ale keď nechceš ísť... nebudeme ťa nútiť...“

Na Henriete teraz bolo vidno, že ju kniha úplne prestala zaujímať.

          „No...ja to môžem vlastne dočítať aj neskôr... môžem ísť s vami?“

Sarah a Timothy sa na seba len usmiali a tľapli si navzájom rukami – čo značilo zrejme – „podarilo sa“ a všetci traja sa vybrali von.

          Park pri sirotinci bol veľmi zaujímavý. Na prvý pohľad vyzeral malý, ale čím ďalej ste do neho išli, tým ďalej vás viedol. Niekedy to vypadalo, že nemá ani koniec. Deti sa už chystali vstúpiť do parku, keď ich stopla pani riaditeľka. Everia Carltonová. Veľmi príjemná žena to teda nebola. Vždy mala v očiach pohľad hladného vlka – rada totiž deťom a bohužiaľ aj vyučujúcim robila nepríjemnosti.

„Kamže sa chystáte vy traja?“

Spýtala sa ohnivo. Vtedy deti zastali a otočili sa ku nej.

          „My len ideme do parku...“

Odvetila pravdivo Henrieta.

          „Do parku teraz nepôjdete... o chvíľu je obed... Tak sa practe do jedálne...“

Namyslená, arogantná a povýšenecká nepríjemná fúria odkráčala a ešte sa popristavovala pri pár deťoch aby im zmenila plány.

          „Musíme ísť teraz do jedálne?“

Spýtala sa Sarah. Timothimu sa pri slove jedáleň síce rozjasnili oči, teraz však chcel vidieť zajačiky.

          „Nie, pôjdeme do parku...“

Povedala Henrieta. Bolo to podivné, lebo ona mala byť zásadne proti. Odpoveďou prekvapila aj kamarátov a tak sa teda nenápadne pobrali do parku.

          „Kde ste videli tie zajačiky?“

Rozhliadala sa Henrieta. Timothy ju chytil za ruku a bežal s ňou nevedno kam. Za nimi utekala Sarah. Utekali asi päť minút, keď si Henrieta uvedomila, že sa značne vzdialili od sirotinca.

          „Kam ma to vediete... už sme ďaleko...“

Začala sa Henrieta mierne nervózne rozhliadať po parku. Táto časť parku bola husto zarastená stromami, bolo tu aj menej svetla. Vyzeral to tu, akoby sa stmievalo, aj keď bolo len poludnie. Vtedy zastali a Sarah ukázala na dieru pri strome. Pri nej uvidela tri malé biele zajačiky ako si hopkajú pri stromčeku.

          „Jéj, sú zlaté... a čo tu robia také samé?“

Zaujímala sa Henrieta

          „Veď to práve nevieme... niekam musela zmiznúť ich mama...oni sú teraz stratené... Mali by sme im pohľadať mamu...“

Povedala Sarah. Timothy sa začudoval.

          „Mamu? Čo keď ich opustili rodičia, ako nás troch?“

Táto veta akoby zastavila v parku čas. Henrieta a Sarah zamrzli vo vzduchu. Bolo to po prvý krát od dlhého času, čo si opäť položili túto otázku. Henrieta si kľakla a pohladkala zajačika, ktorý vyzeral trochu ako ona pred mesiacom. Mal smutné oči a stál mierne stranou od svojich dvoch súrodencov. Pripomenulo jej to samú seba, ako bola oddelená od všetkých ostatných ľudí. Oči jej mierne zosmutneli, ale nechcela to dať najavo.

          „Myslím, že by sme mali ísť...“

Povedala s mierne smutným tónom v hlase...

          „Si nejaká smutná Henrieta... je to pre to čo som povedal? Mrzí ma to... niekedy neviem čo hovorím...“

Ospravedlnil sa Timothy a pohladkal Henrietu po pleci.

          „Nie... to nič... len viete... aj ja som sa sama seba pýtala prečo ma opustili? Jediné čo mi zostalo v pamäti po nich je nedokončený verš básne... ani neviem ako si ho môžem pamätať, keď si nepamätám ani ako vyzerala mamka, či otecko“.

Sarah a Timothy sa na seba pozreli.

          „Nedokončený verš?“

Opýtal sa Timothy.

          „Aký verš Henrieta?“

Zaujímala sa aj Sarah.

          „Áno...je pravda..že som vám o ňom ešte nikdy nehovorila... jediné čo si pamätám je nedokončený verš... Nikomu som o tom ešte nerozprávala.“

Zamyslene odpovedala Henrieta.

          „Aký verš?“

Spýtala sa ešte raz Sarah.

          „Za dvomi nížinami, popri hlavnej cestičke, pozdĺžne rieky a ponad les

Cez jazierko a popod horu, nad oblakmi je...“

Odriekla Henrieta a uvedomila si, že ho ešte nikdy nepovedala nahlas. Timothy a Sarah boli jediný ľudia, ktorým ho kedy povedala. Potom sa zahľadela na oblohu – cez tie husté stromy a opäť sama sebe položila otázku, čo je nad oblakmi.

          „A?“

Opýtal sa Timothy.

          „Čo a?“

Spýtala sa Sarah.

          „No čo je nad oblakmi?“

Očividne aj jeho tento verš zaujal.

          „Veď som povedala, že je nedokončený...“

Mierne podráždene odpovedala Henrieta.

          „Jáj...“

Zahanbil sa Timothy.

          „Naozaj už poďme... ak zistí riaditeľka, že sme ju neposlúchli, bude zle“

A vykročila smerom von z parku. Po pár sekundách si uvedomila, že cestu von vlastne nepozná a počkala, kým Sarah s Timothim išli napred.

Aj keď tento deň bol zvláštny, nasledujúci mal byť skvelý. Nasledujúci deň totiž mali Henrieta, Sarah a Timothy nastúpiť do práce. Henrieta si vybrala výpomoc v knižnici, Timothy miestnu pekáreň a Sarah krajčírsku dielňu.  Asi po prvý krát v živote Henrieta pociťovala radosť, že ona a jej priatelia zažijú niečo vzrušujúce aj mimo brán sirotinca, či parku.

Vonku svietilo slniečko, počasie bolo krásne a všetko nasvedčovalo tomu, že pôjde o výnimočný deň. Najprv ich čakal deň v škole. Všetci boli akýsi nesústrední a medzi nimi aj Henrieta, inak vždy veľmi sústredená hltajúc výklad učiteľou. Vzrušenie z prvého dňa v práci sa jej však nepodarilo skryť. Aj samotní učitelia boli prekvapení, že je to práve ona, kto dnes nedáva pozor. Po skončení vyučovania vychovávateľky odprevadili deti do mesta, na prvý pracovný deň.

          Výhodou bolo, že knižnica, pekáreň a krajčírska dielňa sa nachádzali na rovnakej ulici. Bola to nádherná ulica. Henrieta by povedala, že je to najnádhernešia ulica akú kedy videla. Množstvo obchodíkov sa pretkávalo s okrasnými fontánkami, kvetinovými skalkami či krásnymi sochami. Ľudia sa prechádzali po ulici s úsmevmi na tvárach. Aj Henrieta, Sarah a Timothy sa usmievali. Prechádzku po ulici vnímali ako neskutočné dobrodružstvo. Dnes totiž prekročili brány sirotinca – nie ako tri deti, ale ako tri dospievajúce deti, ktoré okúsia aj to ako vyzerá práca. Všetky tri deti horeli nedočkavosťou a netrpezlivo sa rozhliadali kedy uvidia svoju novú prácu. Sarah mykala hlavou sem a tam a oči sa jej naplnili keď zbadala krajčírsku dielňu pani Hagginsovej.

„Aha, je to tu – krajčírska dielňa!!! Pozrite!“

Vychovávateľka Hertowelová sa len zasmiala a odviedla Sarah k staršej pani stojacej pred dielňou. Tá  hneď ako ich zbadala zapichla ihlu do opasku, na ktorom viseli šijace potreby a milo sa usmiala.

          „Tak toto je tá malá Sarah o ktorej si mi hovorila Agatha?“

Opýtala sa a podala Sarah ruku. Sarah si všimla, že ju má dosť dopichanú od šijacich ihiel. Od ruky prešla pohľadom na láskavú tvár. Dívala sa na pani Hagginsovú s veľkým obdivom.

          „Tak sa uvidíme dnes večer Henny, Tim... majte sa krásne“

Zakývala im na pozdrav a oni jej ho oplatili úsmevom späť. Vtom sa však Timothimu oči rozjasnili akoby videl nejaký zázrak a s túžobným pohľadom odkráčal k nejakému obchodu.

„Pozri Henrieta – pekáreň“

Hovoril Timothy. Jeho túžobný pohľad sa upieral na jahodové koláče vo výklade. Ako zhypnotizovaný len tak nemotorne zakýval Henriete a vošiel do pekárne. Prehovorila aj usmiata vychovávateľka:

          „Vyzerá to tak, že si posledná. Vidíš tamto tie veľké schody? Tam hore ťa čaká pán Drewin McSoy. Myslíš, že to zvládneš sama?“

Henrieta sa ako skamenená pozrela na schody a obrovskú knižnicu na vrchu. Len zakývala hlavou a pomaly sa vybrala hore schodmi. S každým krokom bola bližšie k  budove ku ktorej cítila neskutočný rešpekt. Vedela, že sú tam tisícky kníh s bohatou históriou, krásnymi príbehmi a dobrodružstvami. Pociťovala, že prichádza do úplne iného sveta. Pre niekoho neobľúbená budova bola pre Henrietu hotovým chrámom.

Za množstvom schodov sa týčili dva nádherné mramorové stĺpy a nápis Veľká mestská knižnica – tie  jej udreli do očí ako prvé. V tejto chvíli si Henrieta uvedomila, že po prvý krát v živote pociťuje šťastie a obrovské vzrušenie z toho čo všetko tam prežije. Chvíľu tam len hore stála a hľadela na knižnicu ako by to bol prvý krát čo ju vidí. V podstate aj bol. Zo stavu zhypnotizovania, tak ako aj v prípade  Timothiho ju prebudil starší polo-plešivý pán stojaci pred knižnicou. Mohol mať vyše šesťdesiat rokov, štyri dlhé šedivé vlasy prehodené cez plešinu z ľavej strany na pravú, oblečený trochu vyblednutý hnedý oblek a čierne lesklé mokasíny. Veľmi sa neusmieval, vyzeral veľmi prísne a vážne. Tie štyri vlasy však rešpekt mierne búrali a Henrieta mala čo robiť aby sa nerozosmiala.

„Budeš tam ešte dlho postávať?“

Prehovoril na ňu prísne s mierne arogantným tónom v hlase.

          „Nie, jaa, len som očarená touto stavbou... viete, knižnice ma vždy...“

Pán Drewin McSoy však očividne nemal chuť na konverzáciu vhodnú k čaji o piatej, preto Henrietu rýchlo zastavil.

          „Áno, áno, áno, áno... avšak ťa nebudem platiť za fascináciu k tejto stavbe. Čas sú peniaze a preto začneš ihneď pracovať“

Henrieta nevedela, či to myslí vážne alebo má len veľmi, veľmi, veľmi ale fakt veľmi zvláštny druh humoru. No po desiatich sekundách prišla na to, že tiger nemá rád keď ho ťahajú za fúzy a radšej len na súhlas pomykala hlavou.

          Obaja preto vošli do knižnice – v popredí sa niesol Drewin McSoy ako nejaký pyšný páv a s obrovskou hrdosťou hľadel na všetky tie knihy a regále – akoby to bolo jeho dielo. Ruka mu pritom lačne hladkala regále vo vzduchovej bariére a tvár vyzerala akoby práve lízal citrón.

          „Toto všetko je moje“

Bol so sebou značne spokojný.

Henrieta išla s otvorenými ústami v pozadí a s obrovským obdivom doslova zízala na všetko v knižnici.

Kníh tu teda bolo požehnane. Od románov po dobrodružné, cez rozprávky po hororové alebo aj slovníky či encyklopédie. Knižnica pôsobila hrozne dobrým dojmom – mohlo za to aj krásne dubové drevo z ktorého boli vyrobené police. Niekoľko mramorových stĺpov sa nachádzalo aj vo vnútri ale najkrajší bol ajtak strop. Pomaľovaný bol zlatou farbou so zvláštnymi obrazcami, ktorým Henrieta nerozumela. Z očarenia ju opäť vyviedol otrasný pán a hneď jej vysvetlil čo bude jej úlohou.

Henrietinou úlohou bolo odkladať vrátené knihy späť do políc a viesť o tom záznam. Pomáhala jej v tom mierne šibnutá knihovníčka Helen, na ktorej bolo zvláštne to , že nemala priezvisko. Každý ju volal len Helen, dokonca nič viac nemala napísané ani v rodnom liste. Helen bola tiež mladá žena, mohla mať maximálne tak dvadsaťosem rokov, plnoštíhlu postavu vždy doobliekanú do katastrofálnych šiat – pre ňu úplne nevhodných. Celok ešte umocňovala brutálna trvalá – typu levia hriva a Helenin búrlivý hroší rehot. Helen občas - /čo je v tomto prípade označenie pre vždy/ všetko preháňala a niekedy aj hystericky vrieskala ale bola to veľká žena s veľkým a dobrým srdcom. Hneď z úvodu, keď Drewin McSoy odišiel vystrašenú Henrietu upokojila slovami – „Z neho si nič nerob, ajtak väčšinu dňa tu ani nie je“.

Aj keď Henrieta nemusela do práce chodila  každý deň, dokonca aj keď mala mať voľno. Zvykla si aj na výstupy Drewina McSoya, naučila sa nič si z neho nerobiť. V podstate sa spolu s Helen na ňom dosť zabávali a obe ho rady napodobňovali.

Počas tých troch rokov ako všetci traja pracovali, dospeli jednak po fyzickej a jednak po psychickej stránke. Akurát Henrieta sa veľmi nezmenila. Stále bola krehká, mala dlhé plavé vlasy a jamky v lícach keď sa usmievala. Nikto by nepovedal, že má osemnásť rokov. Sarah sa zbavila konečne strojčeka na zuboch a veľmi opeknela. No najväčšou zmenou prešiel Timothy. Počas leta veľmi vyrástol. Teraz už vôbec nebol bacuľatý. Mal normálnu súmernú postavu a taktiež zmužnel a veľmi opeknel. Všetci traja spolu vyzerali veľmi dobre. Nerozlučná trojica kamarátov – boli si ako súrodenci.

V knižnici teda Henrieta pracovala ako výpomoc tri roky – do svojich osemnástich. Po dosiahnutí osemnástich rokov – čo bolo začiatkom zimy musela čoskoro sirotinec opustiť. Vyučovanie ešte trvalo posledný školský rok – od januára do júna a koncom leta Henrieta opúšťala navždy brány sirotinca.  

Tento deň musel prísť a popasovať sa sním bola zatiaľ najťažšia vec akej kedy  čelila. Vedela, že neskôr zažije množstvo ďalších vecí, ktoré budú ďaleko ťažšie ako odchod zo sirotinca, či práca v knižnici. Opustiť však svoj doterajší domov – kde strávila skoro celý život  nebolo vôbec ľahké. Mala tu všetky svoje veci, svoju izbietku, ľudí ktorých poznala a väčšinu svojich spomienok.

          Henrieta teraz sedela na posteli a rozhliadala sa po izbe. Je tu toľko vecí, ktoré jej budú chýbať. Odhliadnuc od hmotných vecí ako posteľ či samotná izba. Najviac jej budú chýbať Sarah a Timothy. Spomenula si na to, ako sa spolu zastávali jeden druhého, ako Sarah obliala odporné dievčatá studenou vodou, či ako obe začali ako sirény vrieskať až privolali na pomoc vychovávateľky a zachránili tak Timothiho od bitky. Teraz vedela, že Sarah ide študovať na krajčírsku školu – ďaleko od Londýna.  Timothy mal naďalej pracovať v Russelovej pekárni. Preto sa tešila, že sa aspoň s niekým bude vedieť stretávať. Nič však nezabránilo smútku. Sarah je ako jej sestra, a možno ju už nikdy neuvidí. Jej premýšľanie prerušilo klopanie na dvere. Boli to Sarah a Timothy.

          „Henrieta... ja som už zbalená....ide mi o hodinu autobus tak som sa prišla rozlúčiť... nemôžem uveriť, že sa toto skončí...“

Sarah sa začal chvieť hlas a pomaly si sadala na posteľ vedľa Henriety.

          „Keď si predstavím, že ťa možno už nikdy neuvidím Sarah...“

Teraz už nevedela zabrániť slzám, objala Sarah – až začala plakať aj ona. Obe plakali v objatí pár minút.

          „Neboj sa Henny, kým budem študovať, budem Vás oboch chodiť navštevovať. Aj keď je to ďaleko, nájdem spôsob ako za vami chodiť.“

Timothy sa teraz trpko usmial a prehovoril.

          „Veľmi nerád urobím túto chvíľu ešte smutnejšou ale.... Henny... aj ja dnes odchádzam...“

Prehovoril smutným a teraz už hrubým mužským hlasom.

          „Ako to, veď ostávaš pracovať v pekárni, nie?“

Prekvapene sa pýtala Henrieta a utierala si slzy z očí vreckovkou.

          „Dnes ráno som mal telefonát z Írska.... Boli to moji starý rodičia. Dlhé roky, ma hľadali. Povedali mi tiež, že moji rodičia umreli pred pár rokmi a pozvali ma k sebe. Najprv som tomu neveril, ale všetko mi potvrdila aj riaditeľka Clartonová. Rozprával som sa s ňou. Chcem ich spoznať Henrieta... a možno si aj tam nájdem nejakú prácu...“

Henrieta vstala a hodila sa mu okolo krku. Teraz už plakala neprerušovane – všetko sa jej akoby rúcalo priamo pred očami. Vo svojom živote doposiaľ málo ľudí k nej našlo cestu. Obaja ňou prešli kým sa vybudoval krásny až súrodenecký vzťah. Nechcela akceptovať, že sa toto celé skončí. Nielenže jej odíde Sarah na školu ale ešte aj Timothy odíde do Írska. K objatiu sa pridala aj Sarah a všetci traja takto stáli v objatí niekoľko minút. Plakali a uvedomovali si, že možno strácajú jeden druhého naveky.

          „Budeme si písať, však?“

Spýtala sa ešte posledný krát Henrieta, keď boli jej kamaráti pri odchode z izby.

          „Budem ti písať každý deň Henrieta...“

Povedala Sarah.

          „Ja ti budem písať dvakrát denne...“

Snažil sa ju tromfnúť Timothy. Ani tieto slová však nezmiernili smútok, ktorým teraz prechádzali.

          „Zbohom...“

Hovorili roztrasené hlasy Sarah a Timothiho. Posledný krát sa na Henrietu pozreli smutnými očami. Zakývali jej a rýchlo odišli z miestnosti. Bolo zjavné, že ani im dvom lúčenie vôbec nie je ľahké.

Henrieta sa už nešla s nimi rozlúčiť k taxíku, lebo by to nezvládla. Lúčenie patrí k najťažším okamihom života, keď je to lúčenie s najdrahšími osobami našich životov. Ľahla si teda na posteľ a plačom sa nažila prehlušiť zvuk odchádzajúceho taxíku.

O pár hodín však aj ona musela opustiť sirotinec. Rozlúčila sa so vychovávateľkami a spolu s Helen sa vybrala do svojho nového bytu.

Pomáhať sirotincu bola odhodlaná aj naďalej. Brány sirotinca sa uzavreli a s nimi aj celé obdobie detstva. Začala sa úplne nová etapa života – slobodný život a celá miera zodpovednosti za vlastné činy.

Helen pomohla Henriete nájsť malý podkrovný byt v centre Londýna. Vraj sa jej podarilo nejakou nadprirodzenou silou presvedčiť starého lakomca McSoya aby ho prenajal Henriete. Už roky v ňom nik nebýval. Helenino naliehanie a schopnosti presviedčať sa nakoniec vyplatili.. 

Nebol veľký či luxusný, ale úplne jej stačil na každodenné bytie. Na nie veľmi rušnej ulici stála menšia štvorposchodová bytovka. Už dlhší čas by potrebovala zvonku vymaľovať, upraviť živý plot, (tak totiž nazýval domovník  tú spleť zosušených konárov a niekoľkých maličkých lístkov). Z jednej strany opadávala omietka a strecha sa už tiež nemohla pýšiť novotou. A Henrieta by určite súhlasila s tým, že strecha by potrebovala tiež niekoľko záplat. Žilo tu len pár ľudí – väčšinou starších. Jedným z nich bol spomínaný domovník pán Bill Harisson, stará dievka a veľmi bývalá herečka a modelka Tina von Goldenberg, mladý manželský pár Jeremy a Valery a samozrejme Henrieta. Nájomné však bolo priateľné a pre začiatok takýto skromný a podkrovný byt Henriete celkom stačil.  Jedna miestnosť, v ktorej je malá kuchynka, malá posteľ, jeden stolík, pár kníh na policiach a niekoľko izbových kvetov. Vďaka jednému oknu tu bolo vždy len tlmené svetlo, v ktorom šedé farby stien vyzerali značne ponuro a smutne. Oproti dverám bolo jedno menšie okno, pri ktorom často Henrieta sedávala a pozorovala hrajúce sa deti s matkami. Hneď vedľa okna stálo staré kreslo, z ktorého už vytŕčala kovová struna, patrilo totiž k pôvodnému „interiéru“ bytu. Pri ňom mierne zažltnutá náladová lampa. Pri stene bol prisunutý tmavomodrý gauč, ktorý slúžil zároveň ako posteľ a malá kuchynka po pravej strane. Jedno umývadlo, niekoľko políc a kredenc. Súčasťou kuchynky bol malý stolíček a jedna smiešna kývajúca sa stolička. Očividné bolo, že tá mala najlepšie časy už za sebou, ale stála si tam pyšne ako za čias svojej dávnej slávy. Súčasťou bytu boli ešte jedny dvere, tie zas viedli do kúpeľne.

Dnes sme z kalendára mohli vyčítať nedeľu, aj keď to, že to bola otrasná nedeľa – by sme v kalendári nenašli. Fúkal chladný vietor spolu s dažďom, ktorý bubnoval na okno. Henrieta nemala rada dážď, lebo vtedy jej občas zatekalo do bytu. Tento problém riešila tak, že po zemi porozkladala hrnce. Dnes si trochu smutne sedela pri okne a spomínala na časy, keď ešte bola v sirotinci.

„Ktovie ako sa majú Sarah a Timothy.... po odchode zo Sirotinca som s nimi stratila kontakt... dúfam, že sa majú dobre. Ak Timothy pracuje stále v pekárni a Sarah v krajčírskej dielni viem si ich celkom živo predstaviť. Timothy s tou svojou bielou zásterou a tvárou zafúľanou od múky a Sarah ako sústredene navlieka do ihly niť...“

Hneď sa jej ústa rozšírili do milého úsmevu, ale zároveň značne zosmutnela. Odkedy odišla zo sirotinca, veľmi ťažko sa jej nadväzovali nové kontakty. Či už s mužmi, alebo všeobecne s novými ľuďmi. Bola trochu hanblivá a nemala rada priestory, s množstvom ľudí. Necítila sa tam dobre. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo nechodila na zábavy.

          Existencia Henriety vôbec nenarušila chod bytovky, ľudia v podstate ani nevedeli, že tam býva. Stále ju videli buď ako sa  ponáhľa do práce, alebo ako sa z nej vracia.  

„Dobré ráno slečna Wilsonová, opäť sa ponáhľate do práce?“

Spýtala sa Henriety suseda Tina von Goldenberg – veľmi afektovaná a večne vymaľovaná stará dievka, bývalá herečka a druhotriedna barová speváčka... ale to bolo už veľmi, veľmi dávno.. Keď sa usmiala, alebo teda vyškierala jej štátne porcelánové zuby, boli takisto ako pery tiež pretreté vrstvou červeného rúžu. Nechala sa oslovovať Madam Tina. Patrili k nej neodmyslene červené našuchorené šaty, zlatá korunka na hlave a malý mopslík v pravej ruke. Mopslík sa volal Lord a bol si toho aj značne vedomý. Žiadny iný pes by nemohol byť tak arogantný ako on.

„Áno, ponáhľam sa ako vždy Madam Tina... „

Henrieta sa veľmi ponáhľala a preto sa pri Madam Tine ani nepristavila len bežala ďalej a zakývala na pozdrav.

„Už by ste mohli skočiť niekedy na popoludňajší čaj drahá...“

Volala za ňou madam Tina a veľkomožne pohladkala Lorda po chrbte. Ten akoby tiež za Henrietou lenivo štekol a znudene zazíval.

„Hneď ako si nájdem čas Madam Tina...“

A už jej nebolo. No napriek tomu, že Madam Tina v neskutočne vzdialenej minulosti bola zvyknutá na ľudí z vyššej spoločenskej vrstvy, teraz jej samota nedávala na výber. Priateľov zo svojich hereckých a speváckych kruhov vídavala len párkrát do roka, a v snahe nebyť úplne sama sa pokúšala nadväzovať kontakty aj s podľa nej „nižšími spoločenskými vrstvami. Tak Madam Tina len pokrútila hlavou a prihovorila sa Lordovi – akoby práve hovorila z ročným deckom:

          „Zase sa ponáhľa, ale nám to nevadí však Lordík... my si urobíme teplý kúpeľ a potom ti niečo chutné uvarím ty môj ňuňi-muňi-puňi hafíček, čo?“

A pobozkala ho na mokrý ňufák.

Ani ostatní susedia sa nedočkali takmer nikdy dlhšieho rozhovoru. Pán domovník Bill Harrison sa však ani veľmi nepokúšal o nadviazanie nejakého rozhovoru s ňou alebo niekým iným. Vždy tvrdil, že je zaneprázdnený prácou okolo domu, no keby naozaj bol, tak by bytovka nevyzerala tak ako vyzerala. Ďalších susedov a to manželský pár Valery a Jeremym naživo asi ani raz nevidela. Jediné čo o nich vedela bolo, že im vŕzga posteľ. O tom sa často presviedčala keď bežala okolo ich dverí. K susedom bola vždy zdvorilá, ale ani tých si  nepúšťala priveľmi k telu.

Voľný čas, ktorého nemala až tak veľa, trávila väčšinou v byte. Buď sedela pri okne, alebo si čítala obľúbené knihy. Každý piatok, keď sa vracala z roboty, vzala si ich plnú náruč, aby mala čo robiť celý víkend. Nikdy si priveľmi nevyberala – zobrala prvé knihy, ktoré zbadala pred sebou. Čítala naozaj všetko.

Práve sedela pri okne a rozmýšľala o svojom živote. O minulosti ale aj budúcnosti, ktorú by si priala stráviť v kruhu vlastnej rodiny. Aj keď bola ešte len mladá dáma, pomýšľala už na deti. O rodine a láske sa toľko pekného dozvedela z kníh poézie, že to chcela sama zažiť. Hlavu natočila na okno a zahľadela sa na bytovku oproti. Na balkóne uvidela mamu ako objíma vlastnú dcéru. Prišlo jej veľmi ľúto. Predstavila si, ako by to teraz vyzeralo keby aj pri nej boli milujúci rodičia. Určite by nebola teraz sama v podkrovnom byte ale v rodinnom dome vo vlastnej izbe. Kiež by aj ona mala už rodinu. Aj ona by chcela niekoho objať, dlho do noci sa s ním zhovárať a zdieľať šťastie. Niekoho kto by ju urobil šťastnou a pomohol jej prekonať ťažké, smutné, šťastné či menej šťastné životné udalosti. Značnú časť tejto otrasnej, upršanej a veľmi ponurej nedele strávila premýšľaním. Premýšľanie je síce cieľavedomá činnosť, ale niekedy tak zaťaží myseľ a mozog, že človek sa dostane do hlbokej depresie z ktorej ho nevytiahne ani pár koní.  Podobné pocity mávate aj vy, aj ja a to dosť často a samozrejme aj Henrieta. Keď je človek sám, často ho z toľkého premýšľania až rozbolí hlava, lebo mu naraz víria mysľou tisícky vecí.

Pomaly sa stmievalo a Henrieta postupne už nepremýšľala ale pomaly zaspávala. Myšlienky unikali z hlavy a ona spala teraz  už hlboko. Vznášala sa nad oblakmi. Prekonávala úrovne výšok oblakov a cítila sa neskutočne voľne. Ako vták. Bez problémov, starostí – všetko bolo odľahčené a nádherné. Vánok jej rozvieval vlasy a Henrieta si uvoľnene spievala. Nemala pocit, že sníva, ale skôr, že sa jej život nesmierne zmenil a túžila by ho celý takto bezstarostne prelietať. Čoskoro sen skončil a Henrieta teraz už hlboko spala. Z tohto sladkého spánku ju prebudil zvoniaci telefón. Myklo ju – myslela si, že zvoní budík tak ho poslepiačky nahmatala a snažila sa vypnúť. O chvíľu zistila, že to nezvoní budík ale telefón, tak pomaly vstala a pretierajúc oči ho zdvihla.

„Henrietta! Je pol desiatej – už si mala byť dávno v práci!!!“

Kričala akýsi hlas do telefónu. Henrieta o pár sekúnd uvážila, že hlas patrí Helen – tá rada hystericky vrieskala keď pociťovala náznak stresu. Z krátkeho rozmýšľania ju vytrhli ďalšie zavrieskané vety v podobe monológu.

„Drewin McSoy tu bude každú chvíľu a veľmi by sa mu nepáčilo, keby si opäť prišla neskoro. Určite nechceš počuť ďalšiu z jeho nudných dlhých a nepríjemných prednášok. Vieš aký je vždy háklivý na svojich zamestnancov a neplnenie si povinností. Myslím, že nechceš aby ťa prepustil. Hej, no on by to neurobil, alebo urobil, neviem...... Ja tu zas mám stovky kníh a nestíham proste urobiť ešte aj poriadok vo vrátených... Kartotéka vypľúva papiere, ktoré treba zapísať a o chvíľu donesú nové knihy. ..... Henrieta počúvaš ma? Henrieta? Henrietaaaaaaaa???“

Henrieta nič nepovedala – pretože už v polke Heleninho monológu bola na ceste do práce. Ešte nikdy v živote sa za päť minút neumyla, neobliekla a neopustila byt. Teraz už sedela v električke (na tú naskočila v poslednej chvíli) a kontrovala si veci v kabelke. Bola samozrejme takmer prázdna – jediné čo v nej mala bol zväzok kľúčov a nedojedený čokoládový a krémom plnený nedojedený keksík.

„Skvelé... toto sa naozaj môže stať len mne. Ešteže tu mám kľúče.“

Električka zastala, Henrieta aj s polkou keksíku v ústach vyskočila a utekala smerom k Mestskej knižnici. S plnými ústami volala:

„Prepáčte... s dovolením.... prepáčte... ospravedlňujem sa... pani prepáčte... určite Vám to v čistiarni očistia na počkanie...“

Utekala pomedzi okoloidúcich ľudí, sem-tam do niekoho vrazila, čo bolo sprevádzané slovom „prepáčte“. S keksíkom v ústach to skôr znelo ako „pupáte“ čo bol zrejme dôvod prečo na ňu ľudia spýtavo pozerali. V tomto zhone, tesne pred knižnicou pridala do kroku no  vzápätí narazila na mladého muža. Noha sa jej zachytila o obruvník a spadla na zem. Kabelku jej odhodilo na dva metre, na keksíku si už pochutnávala svorka holubov a okoloidúce auto ju ako naschvál ošpliechalo vodou z kaluže. Pár ľudí sa pristavilo a pozeralo na pouličnú scénu. Niekoľko sa zasmialo ako na dobrej groteske. Henrieta zružovela a potichu sama pre seba povedala:

„Ó nie! Tak dnes naozaj nie je môj deň...“

„Slečna, ste v poriadku, slečna?“

Starostlivo sa opýtal mladý muž a podal jej ruku aby mohla vstať z chodníka. Zbadala takého krásneho a sympatického mladého muža, že zabudla aj na trápny okamih. Takého ešte nevidela. Jeho jasné modré oči, akoby prenikali do jej duše, plavé vlasy, sa mu hojdali vo vánku a krásne pery na ňu usmievali. Henrietine srdce začalo biť rýchlejšie, dych bol plytký a rýchly čo spôsobilo, že sa zmohla len na....

„Ja, musím ísť... do práce...ehm...meškám...meškám ja do práce...“

Koktala sa a nemotorne zdvihla prázdnu kabelku zo zeme. Ako ju zdvihla všimla si, že z nej kvapká blato, pretože ležala rovno v kaluži s blatom a vodou. Pár krát z nej striasla blato a  vyžmýkala  vodu. Prihlúplo sa usmiala a rozpačito pohla smerom ku knižnici.

„A nie je Vám nič? Ste v poriadku slečna?“

Ustráchane za ňou volal mladý muž.

„Nie... nič to nie je, ja len....meškám do práce...už musím ísť...prepáčte....musím ísť...ja...“

Zdvihla ruku, akoby na pozdrav a utekala už hore schodmi do knižnice. Trápnosť z nej ešte hodnú chvíľu neopadla a to aj vďaka tomu, že sa ešte pár krát potkla aj na schodoch.  Pred knižnicou už Helen vychodila od nervozity chodníček a hneď ako zabadala Henrietu spustila na ňu:

„Kde preboha trčíš Henny, za chvíľu je tu McSoy... tento týždeň meškáš už tretí krát.....“

Zrazu zamrzol jej pohľad na Henrietinych dokrčených šatách, zablatenej kabelke a rozmazanom čokoládovom kréme z keksíku na líci.

          „...ako to vyzeráš?“

Mierne vyčítavo ju vítala.

„Je to dosť trápne aj bez tvojich otázok Helen....proste som spadla. Ale ako môžem meškať do práce tento týždeň už tretí krát, keď je pondelok?“

„NO to tooo....to je už jedno, (strápnene odpovedala Helen) poď hneď musíš začať. Hneď ráno tu bolo dvadsať čitateľov a vrátili knihy. Treba ich vrátiť na pôvodné miesto a zapísať do kartotéky. A o pol hodinu prídu nové knihy, ktoré objednal McSoy. Dnes tu bude hotový blázinec.

„Dobre Helen. Len čo sa trochu vydýcham... Z domu až sem to bol hotový maratón, navyše dole som narazila do nejakého mladého muža a spadla som na chodníku... Vyzerám ako bezdomovec..!“

„Iba ak tak...No ako len chceš Henny, ale už prosím ťa začni, lebo dnes tu bude hotový blázinec“

Všetci dobre vieme, že Helen  dokáže vždy veľmi účinne zmeniť komára na somára. Patrí k ženám činu, ktoré by potrebovali občas mierne schladiť lebo ich tento druh stresu môže zabiť. Ešte stále mierne ružová Henrieta, odvrátila zrak od Helen a vybrala sa k pracovnému stolu do knižnice.

Vyzliekla si svoj kabát a ešte pár krát sa zhlboka vydýchala. Pustila sa teda do práce. Aj keď Helen zveličovala – tento krát mala v niečom pravdu. Stôl bol zaprataný vrátenými knihami.  

„No aké knihy to tu máme... Hm...musím ich vrátiť na pôvodné miesto...  a táto kniha, tej by som mala už vykať čo je taká stará... tú by sme mali previazať, lebo sa nám načisto rozpadne... Helen, odnesieš ju do viazarni prosím?“

Helen vykukla spomedzi veľkej kopy kníh s okuliarmi na nose.

„Ja teraz nemôžem Hen, skoč tam ty, mám tu toho dosť zlatko..“

Henrieta trochu prevrátila očami a pomyslela si, že ani ona tu toho predsa málo nemá.

„No dobre...tak idem... len ma prosím nevolaj Hen...“

„Prepáč Henny..“

Na konci veľkej knižničnej haly stáli staré dvere. Viedli do malej miestnosti – viazarne. Našli by sme tu kopy starých kníh, lepidlá, sieťky či náhradné papierové obaly. Táto miestnosť patrila k najneporiadnejším miestnostiam v knižnici – okrem toaliet. Zo stien viseli odlepujúce sa časti tapiet, v kútoch sídlili storočné pavúky a závesy boli živé. Všade sa vznášal dym z fajky a celá miestnosť jej pripadala tak, akoby sa od vzniku knižnice vôbec nerenovovala. Miestnosť osvetľovala jedna žiarovka, pravdepodobne ešte priamo z výrobne Edisona, žltým svetlom. Občas zablikala a mierne bzučala. V strede miestnosti boli zložité a hlavne staré stroje, určené pravdepodobne na viazanie kníh. No už aj tieto stroje mali čo to za sebou. Svedčila o tom aj nemotorná lepiaca páska a motúz omotané na niektorých častiach. Henrieta si ešte narýchlo prelistovala starú knihu čo držala v ruke. Mala taký zvláštny pocit, že ju už niekedy predtým videla. Áno, určite ju videla, hlavne ten tmavomodrý papierový obal jej bol povedomý. Zarazila ju aj okrúhla priehlbina na prednej strane. Akoby súčasťou obalu bolo ešte niečo – niečo čo tu chýbalo. Názov knihy bohužiaľ nebol čitateľný – pozostával z dvoch slov – prvé bolo „Kniha“ a to druhé sa nedalo prečítať. Trochu jej to aj prišlo smiešne. Na knihe nápis kniha. To je ako keby na jablku bol nápis jablko, v duchu si pomyslela. Otvorila knihu na náhodnej strane narazila na niečo čo nevidela roky. Takmer onemela keď si na poslednej strane knihy prečítala:

Za dvomi nížinami, popri hlavnej cestičke, pozdĺžne rieky a ponad les, cez jazierko a popod horu – nad oblakmi je ...

No zhodou náhod, ani ona si báseň nestihla dočítať lebo práve ako išla na nad oblakmi je prerušil ju starý Gregory.

„Ďalšia kniha na previazanie, moja?“

Henrieta sa zľakla  a kniha jej vypadla z rúk na zem. Skôr než sa nazdala, už ju pán Gregory držal v rukách.

„No pozrime sa sem moja.... túto som viazal už dosť dávno.... je to hodnotná kniha, zaslúži si nový obal...“

Starý Gregory tu pracoval desiatky rokov. Už dávno mal byť na dôchodku, ale k určitým knihám ho viazala silná nostalgia. Nové ich totiž dávno sám viazal a svoju prácu robil s takou láskou, že by sa sotva našiel niekto, kto by ju robil lepšie. Nikto iný podľa neho, by tak šetrne nezachádzal s knihami ako on. Teraz tu stál vo vyťahaných bordových nohaviciach, starej košeli so záplatami a pásikovanej baretke. Teraz knihu držal vo vysilených rukách s množstvom odrenín a rán. Niektoré boli už dávnejšie, iné čerstvé.  

„Môžete mi ju potom požičať... keď ju previažete?“

Opýtala sa Henrieta. Pozerala sa na knihu veľmi zaujato a túžobne zároveň. Samozrejme netušila, že  túto báseň uvidí oveľa, oveľa neskôr ako plánuje. A to vtedy, keď to bude najmenej čakať. Myšlienka zistiť čo je nad oblakmi v tejto básni, v nej znova vzbĺkla ako pred pár rokmi.

Hneď si predstavila mamku ako sedí pri jej posteli s knihou v ruke a číta jej posledné dvojveršie. Ako náhle sa však dostane k časti s oblakmi, zazvoní zvonček pri dverách a odchádza otvoriť. Keď sa však vráti, malá Henrietka už hlboko spí. Mamka ju vtedy vždy pobozkala na čelo, zakryla paplónom aby neprechladla a  zhasla nočnú lampu.

„Moja? Moja počúvaš ma? Si nejaká zasnená...“

Aj bola. Na chvíľu sa preniesla do svojej detskej izby k svojej mamičke. Zarazilo ju však, že si nedokáže predstaviť jej tvár.“

„Len ma niečo napadlo... sľúbte mi, že mi tú knihu potom požičiate...prosím“

Prosíkala Henrieta. Nechcela ju proste nechať tu. Po toľkých rokoch ju našla a opäť sa jej musí vzdať.

„Teraz som hovoril - hneď ako ju previažem ti ju donesiem, neboj sa však... ak ju nenájdeš ty... ona si nájde teba“

Henrieta si až neskôr uvedomila, čo vlastne starý Gregory povedal. Chcela sa ho ešte opýtať, ako to myslí. On jej prichádzajúcu otázku akoby vycítil a odišiel do druhej časti miestnosti aj s modrou knihou v rukách.

Čokoľvek dnes ešte Henrieta robila – nepretržite tuho premýšľala o knihe a poslednej Gregoryho vete. Pripadalo jej to také tajomné a zvláštne. A žeby osud nechcel aby sa dozvedela čo je nad oblakmi?

Premýšľala o tom aj zvyšok dňa pri práci s knihami, aj keď cestovala polopreplnenou električkou domou. Tiež keď sa kúpala vo vani s levanduľovým olejom a aj keď zaspávala na gauči. Sympatický mladý muž, do ktorého narazila dnes ráno, jej úplne vyfučal z mysle.

Ráno sa Henrieta dočkala veľmi smutnej správy, ktorá všetkých zaskočila. Helen jej do telefónu oznámila, že starý pán Gregory dnes ráno zomrel a jeho pohreb bude v stredu o dvanástej hodine. Aj keď v knižnici nerobila dlho a s pánom Gregorym si nebola veľmi blízka – jeho smrť sa jej dotkla. Takisto ako sa nás dotkne smrť niekoho v našom okolí, koho sme poznali aj keď možno nie priamo. Smrť človekom vždy otrasie. Pripomenie nám, že nie sme na svete večne a každá minúta, hodina a deň sú výnimočné. A starý pán Gregory bol  dobrý, milý a čestný človek. Každý ho mal rád.. Aj keď bol už starý, jeho duša bola vždy veľmi mladá. Vyžarovala z neho chuť do života a obrovský elán. Nikdy nebýval ani veľmi chorľavý ani slabý. Zvláštne tiež bolo, že po  knihách ktoré ešte mal previazať sa zľahla zem. Kam sa podeli? Každému samozrejme bolo  veľmi hlúpe prísť do jeho domu a od pozostalej manželky si pýtať akési knihy. Henrieta sa začala zmierovať s tým, že knihu s dvojverším už nikdy viac neuvidí. Všetko sa ešte viac zahalilo do rúška tajomstva a Henrieta nadobúdala pocit, že sa za tým bude niečo viac, ako len obyčajné náhody. Veď predsa nie je možné, aby sa báseň, objavila na to, aby opäť zmizla. Aj tento večer zaspávala so zmiešanými pocitmi a takisto s nimi aj vstávala. Niektoré veci proste nedávali žiadny zmysel.