hogo:
Ako vzťah ovplyvňujú ochorenia a strata spoločenského statusu?
Čo pre vzťah znamená starnutie muža? čo starnutie ženy?
Je starnutie vo vzťahu staršej ženy s mladším mužom väčším rizikom
než vo vzťahu staršieho muža s mladšou ženou?
Sú skúsenosti a osobnostné zrenie žien a mužov dostatočnou odmenou za starnutie?
Čo žene pomáha vyrovnávať sa s vlastným starnutím a starnutím partnera?
Práve vychádza slnko nad domy a rodí sa nový deň. Nikdy neviem, čo mi ten deň prinesie, či to nebude môj posledný a sú aj dni, v ktorých si želám, aby to bol ten posledný a v tej chvíli (no nie vždy) si uvedomím, aká som nespravodlivá k svojmu mladému životu i ostatným, ktorí by na mojom mieste chceli byť. Až keď prejde mnoho východov a západov slnka, ktoré okolo mňa preletia bez mihnutia oka, až keď v sebe skutočne nebudem cítiť silu života a budem stará, budem možno chcieť vrátiť čas. Chcem písať o starnutí, pretože s vplyvom ochorenia či straty spoločenského statusu na vzťah muža a ženy nemám skúsenosti. Ale so starnutím a jeho vplyvom na život muža či ženy som sa už párktát stretla.
Je to smiešne alebo ak chcete paradoxné, ale jediné, čo som si v mladej mladosti želala, bolo zostarnúť. Chcela som, aby v jednom okamihu preletel celý môj život až na koniec a ja sa ako spokojná stará babka s úžasom pozerala na svoje vnúčence hrajúce sa okolo mňa prekypujúce životom. Chcela som preskočiť všetko, dospievanie, kariéru, manželstvo, na nič z toho som sa netešila, neverila a bála som sa prežívať každý jeden deň, pekne pomaly a na vlastnej koži. Neviem, či sa na tom veľa zmenilo, možno niečo, možno kúsok, pretože sa nedá preskočiť celý život a tak mi nezostáva nič iné, len sa každé ráno zobudiť a v noci zaspávať.
Dnes mi pomáha láska a nielen tá milenecká, partnerská.
Starnutie muža či ženy záleží asi od postoja konkrétneho človeka.
Poznám staršie ženy, ktoré by ma v kondícii predbehli na míle, sú vitálne, veselé, plné chuti do života a ja im občas v kútiku duše závidím a v podstate mi dávajú nádej v to, že raz budem ako ony. A na druhej strane poznám staršiu ženu, ktorá svoj život nenávidí, cíti, že starne, a pritom rovnako ako tieto ženy vyzerá veľmi dobre. Starnutie asi súvisí práve so stratou životnej energie, ktorej si človek začne byť vedomý vtedy, keď o niečo príde. Môže to byť čokoľvek, blízka osoba, majetok, fyzická sila i sexuálna príťažlivosť a výkonnosť. Tento pocit prichádza pravidelne po istom veku, no ešte smutnejšie je, že sa môže objaviť oveľa skôr. Obom pohlaviam v ňom však najviac pomáha neúprimné presvedčenie, že sa nič nemení a že sú rovnako príťažliví, aktraktívni pre svoje okolie ako mnoho rokov predtým alebo že sú rovnako, ak nie oveľa viac, skúsenejší ako mladšie pokolenie okolo nich. Ale ak sa mladý človek cíti starý, nepríťažlivý a zbytočný a nemá svoj terajší stav ako porovnávať s obdobím, keď bol mladý a cítil sa vitálnym, ako mu pomôcť?
S pribúdajúcimi východmi slnka si normálny muž či žena oveľa viac vážia život, a práve to je to (život), čo nás spája, keď sa mladý človek stretne so starým a prejavuje sa to odlišným spôbom. Starnúci muž pozerajúci sa na mladé dievča v ňom asi vidí krásu tela, ľahkosť bytia, ktorá ho ovieva ako jarný vánok a celý život, ktorý tak miluje, pred ňou a ona? Ona vidí zase skúsenosť, múdrosť, ktorá príšti z prežitého života a úctu muža odrážajúcu sa aj cez láskavý pohľad na ňu. Mnohí muži sa v staršom veku cítia neatraktívní pre mladšie dámy, no v tomto s nimi nesúhlasím a mnoho mladých žien so mnou. Nejde mi o spoločenský status, peniaze či iné bočné úmysly pri premýšľaní nad staršími mužmi, avšak ich úcta k životu, ktorý sa v nás skrýva a prejavuje možno v trošku väčšej miere, teda úcta k ženám, je veľmi príťažlivá a často aj fyzicky, pričom nemusia byť hneď prehnane udržiavaní.
Cez zdvorilé, vtipné a múdručké slová, cez tieto prejavy lásky nás robia tým, čím sme, mladými, krásnymi a hlúpučkými, ak si tieto dary nevážime. To je asi jeden z dôvodov, pre ktorý mladšie ženy milujú starších mužov, a ktorý mnohým mladým mužom chýba.
Jednou z odpovedí na otázku "Čo pomáha starnúcej žene (mužovi) vyrovnávať sa s vlastným starnutím?" by mohla byť aj "Mladší partner prekypujúci životom." Lenže to asi nie je pravidlom a ani tou správnou cesťou, ak starneme so svojim partnerom v podobnom veku. Asi je dôležité, aby muž či žena cítili, že sú napriek starnutiu (a možno o to viac) nielen pre svojich partnerov, ale aj pre svoje okolie príťažliví, ale aj potrební.
Zdieľanie radosti zo života s mladším partnerom im môže pomáhať, avšak ide o začarovaný kruh, pretože vitálnymi a príťažlivými ich budeme vnímať len vtedy, keď neprestanú milovať život.
Deň za dňom prechádzame životom bez toho, aby sme si uvedomovali jeho plynutie a nenávratnosť každého z uplynulých dní. Naháňame sa za hodnotami, ktorých skutočná cena častokrát vyvoláva pochybnosti o zmysluplnosti životných stresov, či duševnej vzdialenosti od našich najdrahších - partnerov, či potomkov.
Plynúci život nám prináša radosti poprepletané s rôznymi starosťami, ktoré radi prijmeme do svojich životov a vysporiadame sa s ich prítomnosťou aj kvôli nekonečnej láske k našim najbližším.
Starnutie - životný dej, ktorému spravodlivo podlieha každý z nás - počíta nielen roky pribúdajúce na našej tvári a našom tele, ale najmä ukladá životné skúsenosti v každom z nás. Pripravuje nám prekvapenia, s ktorými neraz nie je jednoduché sa len tak vysporiadať. Kopance a podrazy, ktorých predýchanie nám neraz uberá zo života nielen dni a týždne, ale aj mesiace a roky.
Starnutie ako proces sa samozrejme najviac podpisuje na zdraví každého z nás. Z vlastnej skúsenosti nemôžem veľmi hovoriť o tom, ako vážnejšia choroba zasahuje do života partnerskej dvojice ... skôr o tom, ako choroba v rodine pôsobí na ňu (rodinu) ako na celok ... lenže to by bolo na samostatnú kapitolu ...
Choroba partnera a v jej dôsledku strata statusu v spoločnosti... Možno jedna z najťažších životných kríz partnerského života. V každom prípade si myslím, že partnerská dvojica, ktorá sa rozhodne žiť svoj život bok po boku jeden vedľa druhého, by mala mať vždy dostatok sily vzájomne sa podporiť ... vlastne možno toto sú práve tie najdôležitejšie chvíle, kedy ten druhý potrebuje cítiť, že s chorobou a problémami, ktoré so sebou priniesla, nebojuje a nezápasí sám...
Viem, v skutočnosti to takto neraz nefunguje ... iba si niekedy, keď počúvam o prípadoch z reality, kladiem otázku, aké zlo musí človek v živote pripraviť iným, aby si zaslúžil zostať totálne opustený a osamotený v ťažkých chvíľach?
A čo pomáha žene vyrovnávať sa s vlastným starnutím a starnutím partnera? Myslím si, že jednoznačne a jedine - ten milujúci partner, s ktorým prežila najkrajšie roky svojho života a láska vlastnej rodiny, ktorej so svojím partnerom vdýchli život...
Keď som bola mladšia, chcela som si "užívať život". Chodiť hore dolu, spoznávať nových ľudí, stretávať starých priateľov, učiť sa robiť nové veci, mať pri sebe svoju lásku, byť v pohode. Na zdravie vo všeobecnosti som nemyslela. A ochorela som. Žila som v Moskve, kde bola "zima ako v Rusku". No aj tak som si moje zravie nevážila. Mala som zápal pľúc, podozrenie na tuberkulózu, koliku, astmu na infekčnom základe, nejedla som, nepila som, fajčila som, čo vám budem hovoriť. Patrilo to k veku (?!).
Prišlo obdobie keď som sa konečne spamätala. Musela som sa začať liečiť, keďže dovtedy som svoje liečenie zanedbávala. A stala sa jedna úžasná vec. Otehotnela som. Moje telo zprudka prestalo bojovať s chorobami a všetku svoju energiu vkladalo do života, ktorý rástol vo mne. Nikdy by som tomu neverila, keby som to nezažila. Ruskí lekári v nemocnici sa čudovali, kde tie choroby zmizli. A naďalej ma liečili. Ja som však silné antibiotiká potajomky zahadzovala. Oni si mysleli, že mám taký silný organizmus a tak bojujem s chorobou, až som sa z nej vyliečila. Ja som vedela svoje.
Môj vtedajší partner, otec môjho dieťaťa, sa ale vôbec nezmenil. No, trošku sa zmenil vo vzťahu ku mne, ale iba preto, že bol hrdý na to, že bude otcom. Moja choroba ho nepriviedla k tomu, aby ma poľutoval, aby mi pomáhal. Navždy odišiel z môjho srdca.
Keď som porodila zdravé dievčatko moje choroby sa vrátili (predstavte si), nie všetky, iba astma na infekčnom základe. Trvalo to asi tak pol roka, kým som sa celkom pomaličky vyliečila. Liečila som sa svojpomocne, rôznymi domácimi prípravkami, keďže v Rusku mali "krízu" s liekmi. A pomáhali mi moji priatelia. Bolo obdobie, keď som sa nevedela nadýchnuť, keď som nevedela prejsť ani 3 metre, keď som sa počúravala od slabosti celého môjho organizmu, keď som mala pocit, že mi každú chvíľu praskne žilka na čele, lebo som sa nevedela nadýchnuť. Moje kamarátske vzťahy ostali nezmenené. Na internáte si vlastne všetci pomáhali.
Zmenila som sa ja. Zvážnela som. Ešte stále som študovala na VŠ (aj som doštudovala). Prestala som sa flákať. Začala som sa učiť. Prestala som piť alkohol a obmedzila fajčenie. Pomáhal mi pri tom môj nový vzťah - materinský.
Dospievaním a stárnutím by ľudia mali "dozrieť" duševne a fyzicky - to už nechám na každom, podľa toho, ako sa cíti.
Ja som momentálne veľmi pohodlný človek, čo treba spraviť, to spravím, ale to, čo nemusím, to nerobím. Vážim si svoj život a snažím sa chrániť pred chorobami, pred ktorými sa brániť viem. Nepachtím sa za niečím (bohatstvo, kariéra, krása), o čo viem, že v tom nechcem dosiahúť maximum. Starám sa o svoju rodinku a rozdávam okolo seba úsmevy. Už som prekonala moje "nervózne obdobie" a jednoducho žijem.
Niekto by povedal, že by nechcel žiť taký jednotvárny život. Ale ja chcem. Aj ten je niečím zaujímavý, ak človek má nejaké záľuby. Smutné sú iba dni, keď niekoho strácame rozchodom, chorobou alebo smrťou. Žiaľ, čím sme starší, tým viac vidíme okolo seba takýchto smutných udalostí. Raz to príde aj ku mne. No teraz na to nemyslím.
Súvisiace články:
Komentáre
.
Add Gorda: Akurát som sa chcela po predposledom článku sa ťa spýtať , čo za chorobu ťa to postrehlo. Ale ako čítam, tak si ich mala celkom pocitvú sadu. Zbavila si sa ešte niekedy toho zvážnenia ?
Add Laskonka : A ako ty samotná na sebe pociťuješ stárnutie ?
sygon
to obdobie, ked som sa chcela usmievat, ale nemohla som, lebo som nevedela dychat, uz nikdy nechcem zazit
zazivala som nieco take, ako to opisujes v tvojom "PRAZDNO I" - mala som pocit, ze som sama, aj myslenie ma bolelo, chodila som po miestach, po ktorych som predtym chodievala statna a plakala som, vsetko som robila automaticky a so smutkom v tvari, v hlase, v chodzi
ked som sa vyplakala do sucha, povedala som si "staci, zacni zit, je tu tvoje stastie, potrebuje ta", pomaly som trenovala dychanie, vdychovala/inhalovala som zazracny prasok (intal) a zacala som spievat - kazdy tyzden o slovko dlhsie a hlasnejsie
ked som zahnala zapal ani neviem coho, vratila som sa k usmevom, usmievam sa casto, casto mavam aj dvojzmyselne narazky, ale tiez uz mam svoj vek a radost, ktoru som prejavovala pred 20 rokmi nejakym sposobom uz teraz takym istym sposobom prejavit neviem - som proste dozrela
.
naozaj neviem co je horsie;
čoko, skvelá glosa...
posledná veta tvojho komentu je úžasným posolstvom pre mužov i ženy a bez nadsádzky by si zaslúžila vytesanie do kameňa... :)
hogo-este nie je vsetkym dnom veta.
a malo sa ozyvas. chybas mi.
sygon, čoko...
Ja a moje starnutie? Našťastie ho ešte stále viac vnímam cez iných ľudí, než by som ho sama pociťovala nejak výraznejšie ... a keď už, tak potom ho vnímam hlavne psychicky ... je to možno paradox, pretože veľa ľudí tvrdí, že čo tam po rokoch, keď sa duševne cítia mladí...
čoko
vážne skvelo vystihnutý postreh ... a skvelý príklad toho, ako sa dá podstata vyjadriť niekoľkými slovami :o))
čoko, las, ešte k tomu postrehu...
Najväčším bohatstvom v živote muža sú milujúce ženy, či už v mladosti alebo v starobe.
čoko, bohužiaľ či chvalabohu...
o 7 dní vyjde posledná časť projektu a o 10 dní napíšem článok, ktorým sa pokúsim projekt z môjho pohľadu uzavrieť.
to bude súčasne hogova záverečná bodka a epilóg či epitaf hogofogo-blogu.
a že ti chýbam?
hm, netajím, že ma to tak nejako smutne teší... ale je to spravodlivé, lebo veď aj ty chýbaš mne :)
\Hogo, s tym pohrebom radsej pockaj.
ćoko, pohreb je už naplánovaný...
.
sygon, tajne som dúfal, že...
Nice