A tak som naspäť na ďalekom východe. Sedím za kuchynským stolom na priváte, počúvam soundtrack k jednému ftipnému seriáliku(konkrétne pesničku Don't fear the reaper od Blue Oyster Club), vedľa počítača leží rozpísaný článoček na angličtinu a hneď vedľa prázdna šálka od kávy s nápisom I love NY(NY je prečiarknuté a dopísané Praha), ktorú som si doniesla zo zimného výletu do krásnej stovežatej Prahy. Sedím vo flanelovej košeli, ktorá ešte pamätá turistický ošiaľ Leninovských výstupov na Rysy, chlpatých zelených podkolienkach s dierou na päte a trenkách,chatujem s Undomielkou(od ktorej ma delí jeden a pol republiky) a uvažujem prečo vlastne začínam týmto obšírnym, pomerne nezaujímavým úvodom.

A potom mi to dôjde, prečo som vlastne obkolesená toľkými vecami ktoré som si doniesla až sem. Pripomínajú mi domov. A nech sa budem tváriť akokoľvek svetobežne, vždy skončím v myšlienkach na jednom mieste, a to je tá moja šialene zelená izba a kaktusmi na parapete.

 Ale domovom sa miesto nestáva len štyrmi stenami a prítomnosťou postele. Je odveká pravda, že domov tvoria ľudia, osoby ktoré milujete a zároveň vám tak trochu lezú na nervy, vôňe, pachy ktoré ma sprevádzali detstvom a doteraz ich mám zakódované v hlave, spomienky, doslova peniace z jednotlivých kútov a samozrejme veci. Milióny blbostí neurčitého pôvodu a veku, prinášajúce nostalgiu a sentiment, predstavujúce staré dobré aj nedobré časy, ľudí, ktorý nás sprevádzali životom a nezabudnuteľné okamihy viažuce sa ku každému jednému z nich.

A preto pijem každé ráno z jedného hrnčeka s nápisom Praha, preto mám nad posteľou zavesenú šatku s rybičkami, ktorú mi doniesol brat z Rhodosu, preto mám na stole drakov z Paríža, narodeninovú tabuľku s nápisom PACIENTI a kopu kopu fotiek. Aby mi pripomínali čím som bola, čím som teraz, čím všetkým sa môžem stať. A nech sa už raz dostanem v živote kamkoľvek, vždy sa budem mať kam vrátiť. Lebo domov nie sú štyri steny a posteľ, sú to ľudia, vône, spomienky a veci, ale hlavne, je to miesto niekde v nás, kde si nosíme všetko dôležité, rovnako ako slimák svoju ulitu.


P.S: Momentálne nesnívam o svojej zelenej izbe, ale o svojich zveroch a jednom mieste niekde uprostred pohoria Vtáčnik, zelených pláňach, čiernych vrchoch, mieste plnom erdžania koní a klepotu kopýtok. A o tom neuveriteľne nádhernom, upokojujúcom konskom pachu. Kto nezažil, neuverí...