Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Cesta

Neznáša to, priam nenávidí. Skoro vstávať, zbaliť všetko potrebné a... odísť. Opustiť miesto jej srdcu tak drahé, miesto, kde toho prežila toľko. Spomienky na jej nedávny život, priateľov, chvíle plné radostí, šťastia... Je to ako vytŕhať si tlčúce srdce z vlastnej hrude. Masochizmus.

Prikročí k batohu, pomaly prejde pohľadom každý kúsok tohto svojho malého dokonalého kráľovstva skrývajúceho mnohé tajomstvá, veci, o ktorých nevedia ani jej dôverníci. Jej myšlienky, pocity, duša... prehodí si čierny kabát, okolo krku omotá fantáziou nadýchanú šatku, zdvihne batoh, prekročí prah... odchádza...
Zatvárajúc bránku ešte pohľadom zavadí o okno svojej izbietky, zakýva milovanému tvorovi na druhom konci dvora, zhlboka, zťažka vydýchne a vykročí.

Snehové vločky ju jemne hladia po tvári, sťa by túžili utešiť jej zranenú dušičku. Podvihne tvár k nebu, privrie nachvíľu oči a vdychuje atmosféru úžasnej bielej zimy. Stromy lemujúce cestu ledabolo pokryté snehom spia hlbokým spánkom. Celá príroda je pod perinou. Biele chumáčiky padajú z výšky oblakov pripomínajúc páperie. Takmer nikto ešte nie je v uliciach. Užívajúc si svoje rodné mestečko kráča pomaly, hoci vie, že sa musí ponáhľať. Nepatrí medzi veľkolepé osobnosti kôli ktorým by oddiali odchod vlakov...
Obnažené dlane zaborí do bieleho kríku a končekmi prstov ho prejde po celej dĺžke. Je to také chladne krásne až ju trochu zahreje pri srdci, no potom si znovu spomenie, že to musí zanechať. Oči naplnené smútkom, srdce láskou.

Prsty obtočí okolo kovovej palice určenej na pomoc pri nástupe. Vôjde do vagóna. Prejde ho snáď celý špehujúc tváre jej spoluputovníkov na dnešnej ceste, ktorá nebude dlhá, no ani krátka. Usadiac do snáď najzabudnutejšieho kúta si jednou rukou stiahne zasneženú čiapku druhou si tvoriac výbuch na hlave. Ledabolo ju hodí (čiapku) na batoh tróniaci na sedačke oproti nej a pohľadom skúma čarokrásnu prírodu za oknom. Výpravca, placka vo vzduchu, škrípavý vzduch, pohyb, neskoro na navrát...

Krajina za oknom uteká, necháva ju samu so sebou. Ľudia prichádzajú, odchádzajú. Okrem spýtavých, zvláštnych pohľadov niesu schopný ničoho. Žiadne prejavy ľudskosti. Prázdne pohľady, chladné pozdravy... Čo je toto za svet? Kam sa to dostala? Nechápe. S pocitom zlyhania siahne do vrecka. Zovrie v dlani svoju vernú spoločníčku plnú emócií. Vloží slúchatká do uší, zavrie oči, zakloní hlavu. Napĺňa ju pocit domova, je tam, kde cíti, že patrí, kde cíti, že je sama sebou, kde patrí... vo svojom svete...

Vlak chladnokrvne trha puta medzi prvkami vzduchu vo svojej pojašenej túhe predbehnúť vietor. No ten sa mu smejúc do tváre premáva popred frňák občasne zhadzujúc sneh z konárov zmrznutých stromov. Plávajúc tesne ponad hladinu takmer úplne zamrznutej rieky odveje zabudnuté kôpky bielej hmoty berúc ich so sebou do výšok. Dokonalý obraz dotvára mrazivý les s ľadovými horami v pozadí. Bytosti skrývajúce sa pred tvárami obyčajných, príliš uponáhľaných ľudí, ktorí zabudli používať fantáziu, žijú svorne vo svete plnom magických okamihov.

Jeden prestup, odliv návštevníkov pohyblivého dočasného obydlia vrátane tajomnej krásky odetej do čiernych farieb. Malé čakanie, príchod ďalšieho tátoša. História sa opakuje... Akoby produkcia nedokázala dať dokopy nový film. Ledabolo opretá v chodbičke určene na prechody s rukami vo vreckách pohľadom niekde v prázdne nevníma blízke okolie, ostáva vo svojich predstavách zahalená rúškom tajomna.

Zrazu ju trhne. Uvedomí si, že musí von. Čo najrýchlejšie. Berie batoh a uteká, takmer zakopujúc o posledný schodík, no ustojí to. Rozhliadne sa dokola. Zhlboka si vzdychne. Už je tu zas, v zajatí veľkého mesta, vo svete, kde nikto nemá čas chvíľu postáť a snívať...

Opustená uprostred davu | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014