Tam na kraji,
pri potoka brehu,
tam stojí strom,
čo stále hľadí k nebu.

Odtiaľ naňho vietor fúka,
ohýba mu konáre,
studený tam vietor fúka,
štípe ho on do tváre.

Pod tým stromom stojí tam,
jedno krásne dievča,
strom ju búcha konármi,
zodiera jej viečka.

Bolia ju jej viečka bledé,
necíti však stromu rany,
to čo ich tak zodralo,
sú milenci preklínaní.

Každý jeden z týchto mužov,
nechal ranu na tvári,
žiadny z týchto milencov,
chápavo sa netvári.

Nechcú oni priznať vinu,
že zničili ďalší sen,
každý zahral lásku inú,
každý chcel len jeden deň.

Stačilo im málo hodín,
každý chcel len chvíľku,
každý ju chcel využiť,
chvíľku ťahať pílku.

Dievča chcelo niečo iné,
chcelo čistú lásku nájsť,
žiaden jej ju nedaroval,
len jej telo túžil mať.

Každý svoje city hral,
všetko bolo klamstvo,
prišla ona k potoku,
skončiť toto dejstvo.

Žaluje sa stromu tomu,
čo ju udrel do tváre,
on ju ticho vypočuje,
zastavia sa konáre.

A v konároch ukrytý je,
jeden chlapec potichu,
vypočul si celý príbeh,
celú tú jej repliku.

Potichu k nej dolu zišiel,
chytil ju tam za ruku,
pocítil on pravú lásku
a šli sa prejsť na lúku.