Rozmýšľam nad tým, aké je asi ťažké spoznať dokonale jedného človeka úplne od základu. Oslovenie možno úsmevom, možno úprimným pohľadom, možno čímkoľvek iným nasleduje neprestávajúca zvedavosť, čo asi má v sebe. V tom sne som bol myš. Obyčajná myš, čo sa skrývala dva roky v poli, lebo mala strach, čo je za ním. Absurdné, že? Po dvoch rokoch myš zistila, že celý čas bola na kraji, už-už vonku, ale stále otočená chrbtom, takže nič nevidela... Jej ľudský priateľ zatiaľ začal nový život, lebo videl celé to nekonečné pole z iného uhlu. Vedel, že nie je až tak veľké a strašidelné a takisto sa nebál prekročiť hranicu ich dlho spoločnej skrýše... Asi to bolo celé len zidealizované, lebo človek sa po dvoch rokoch vrátil, poklepal myši na plece, ona sa otočila a zbadala koniec poľa... Naozaj sa také veci nestávajú...

 

A možno len nemám silu začínať zasa od základu a možno sa nedostatok chuti maskuje za málo sily... Kto vie... V každom prípade by som rád, ale zároveň sa bojím, že stratím čas, ktorý sa mi už nevráti. Čo ak sa splní môj sen a ja nestihnem... Jedného dňa len zostanem nehybne ležať v posteli a budem navždy snívať onen hrôzostrašný sen...