predchádzajúca časť

      Slnečné lúče stále náruživo bozkávali chodníky, aj keď bola neskorá jeseň a škola v plnom prúde. Nádherné babie leto. Popoludnie. Čakalo ma ďalšie prekvapenie, hádajte, od koho?

Mali sme sa len prejsť a od pikniku ubehlo už niekoľko mesiacov. A tak sme kráčali a kráčali, prešli sme jednu, druhú, ba aj tretiu ulicu a zašli až na kraj mesta, na to miesto, kde mesto hraničí s riekou.

Znovu som sa nepýtala, kam ma dievčatko vedie, verila som jej a tešila sa. Jej myšlienky nemali konca kraja. Bála sa, že ju prestanem mať rada, keďže mám už vlastnú triedu a možno si v nej nájdem inú osôbku, ktorej venujem toľko pozornosti ako Wewe. Nevedela, že to nejde tak ľahko.

„S Maťom a jeho sestrou sme sa hrali aj s mečmi na čarodejnice a rytierov. Poznáš tú rozprávku?.....“ bože, rozprávala mi toľko príhod, že si ich pomaličky ani nepamätám, no nikdy nezabudnem na to, ako sa pri tom tvárila.

Rada sa hrala, aj keď som mala pri nej taký zvláštny pocit, akoby bola mojou malou čarodejnicou, ktorá mi každým slovom zaklína srdce dospelého človeka na detské, akoby veľmi chcela, aby som sa vrátila.

Aj keď ma oslovila vďaka škriatkom, v ktorých som verila a túžila po tom, aby deti verili tiež. Ona verila v zázraky, elixíry lásky, drakov a anjelov. Toľko nadšenia som ešte nikde u nikoho nevidela. Pozerala sa pritom na mňa a ja som neverila len jednej veci. Prečo práve ja? Hovorí skutočne so mnou? Mohla sa pri rieke rozprávať s hocikým a vybrala si mňa. Bolo to pre mňa neuveriteľné. Malý veľký zázrak.

      Prešli sme na druhý breh a bez ujmy, bol tam most, no znovu sa „popoluška“, teda moja škaredšia maličkosť, musela vrátiť na parkovisko v presne stanovenom čase. Šlo bohužiaľ o neodkladnú vec, no dnes si už pravdupovediac ani nepamätám, o čo vlastne. Čo mohlo byť dôležitejšie ako v tejto chvíli ona?

 Vybrali sme sa na kopec, tesne pri poľnej ceste, ktorá sa kľukatila až k vrcholu, rozvoniavala tam hruška. A neďaleko nej jabloň a ďalšia, pod nimi napadané jablká, menšia zabudnutá úroda, o ktorú nik nestál.

„Budeme si púšťať drakov!“ víťazne zahlásila a začala umne vybaľovať a motať pre mňa záhadné veci. Chcela som jej pomôcť, no aj tak by som nevedela, ako.

„Drakov? My sme ich volali šarkanmi, ach bože, ako dávno som ich nepúšťala, to je perfektné!“ hovorila som jej nadšene.

„My sme si už tiež dosť dávno nepúšťali, možno pred dvoma rokmi a aj mamina mi sľúbila, že tento rok pôjdeme...Dlho som premýšľala, čo by Ťa, Vás,“ opravila sa, „potešilo,“ vysvetľovala s úsmevom hľadiac na pomotané klbko nite od šarkana. Chcela som sa opýtať, prečo tu nie je jej mamina s ňou, možno som sa aj spýtala a pri jej odpovedi pocítila výnimočnosť, pretože s mamou mohla ísť hocikedy, no so mnou práve teraz.

„Mmmmm, pamätám si, ako sme si ho sami stavali na základke, kostra z bambusových paličiek a ostatné z tenkého papiera, ale nikdy mi neletel...mala som radosť už len z toho, ako sme ho robili,“ spomínala som. Šarkany boli pripravené na let, na jednom sa červenal ohnivý drak a na druhom pohodlne odpočívalo pár princezien.

      Bežala som dole kopcom a vyhadzovala ho do vzduchu ako ona. A nie a nie vyletieť. No nasmiali sme sa ako divé, raz utekala jedna, potom druhá, aj obe naraz a volali sme vietor ku sebe. Zrazu to prišlo! Vietor sa zdvihol a unášal môjho draka do diaľky. Bolo to síce len pár metrov, nitka sa trepotala vo vzduchu a snažila som sa udržať ho hore. Veronika prehovárala toho svojho a utekala dole kopcom.

„Môj letííí, to je paráda, áááááá, choď hore!“ kričala som.

„Môjmu sa akosi nechce, ale som rada, že váš letí..“ tešila sa Veronika.

„To robia tie lenivé rozmaznané princezničky,“ snažila som prísť na koreň veci a trošku ju povzbudiť, rozosmiať. Už viackrát som jej chcela povedať, aby mi nevykala, každé „vy“ a „vás“ ma uzemnilo a uvedomila som si, že som len učiteľka, niekto cudzí, zmenilo sa to až neskôr.

      Vietor stíchol, akoby vedel, čo má prísť. Tentokrát zazvonil mobil mne. Našťastie sa tá preukrutne dôležitá vec presunula a mohla som s Veronikou zostať o pol hodinku dlhšie. Usadili sme sa pod strom, doniesla mi jedno jabĺčko a rozprávala o jednom potoku, kam sa chodieva prechádzať, občas len tak skočí do vody, aj oblečená a zapláva si. Miluje prírodu a poznám jej sny, ktoré sú s ňou nerozlučne spojené.

      Vždy vedela, kedy ma jej spolužiaci trápili. Dokonca začala čítať moje boliestky na blogu a snažila sa mi poradiť tak, aby ma to bolelo čo najmenej a jej spolužiaci ma začali poslúchať.

Aj v tom okamihu som bola zmätená. Učila ma byť dospelou a zároveň vo mne prebúdzala dieťa.

V istých chvíľach bola dospelejšia ako ja a v kútiku srdca som jej závidela, že dokáže robiť ľuďom, mne, radosť úplne jednoduchými vecami. Napríklad tým, že sme sa pretekali so šarkanmi.

                                 Pokračovanie 6.časť

© Dionea