Konečne sa mi podarilo spojiť sa aj s Luckou. Veľmi som sa bál jej napísať. Niekoľkokrát som mal pre ňu napísanú správu, ale vždy som sa zľakol toho, čo na to povie. Až jedného dňa som prišiel domov a rýchlo som jej napísal a odoslal. Nemyslel som potom ani na to, čo som jej tam napísal. Boli to moje prvé myšlienky. Prvé čo ma napadlo. To bolo vždy najlepšie. Ak by som to aj prepísal, aj tak by sa mi to nepáčilo. Stále by som to len menil, až by som to nakoniec celé zmazal. Alebo by som sa dostal na začiatok a napísal to tak, ako to bolo prvý raz.  Vždy som sa takto riadil, prvý nápad bol vždy dobrý.

            Potom ale nastal druhý problém, nechcelo sa mi pozrieť do mailu, presnejšie, bál som sa toho, čo tam bude. Či mi nevynadá za to, aké všetky trápenia som jej spôsobil. Veď aj má právo, nadávať mi ešte aj teraz. To čo som spravil, sa nedá len tak odpustiť. A už vôbec nie to, že som tak zbabelo zdupkal z mesta a nepostavil sa tomu čelom. Asi tak na tretí deň som sa predsa len odhodlal a pozrel som sa čo tam je. Okrem kopy spamu, ktorý som rovno mazal, tam bol aj mail od mojej lásky.

            Ahoj miláčik. Kde si mi tak dlho bol? Mala som strach. Nikto o tebe nevedel, ani tvoja rodina. Veľmi rada pôjdem s tebou na kávu. Musíme si toho veľmi veľa povedať a veľa si vysvetliť.  Len teraz ideme na výlet s kamoškou. Tak za týždeň budem u teba. Teším sa na teba miláčik. papa cmuk.

            Ona ma nazvala miláčikom. To bolo super. Stále ma má rada. Nevedel som, čo od šťastia. V ten deň mi bolo jedno, čo by sa stalo. Aj keby som prišiel o všetky končatiny a kúsok nosa, bolo by mi to jedno. Bol som šťastný ako blcha.

            Nevedel som sa dočkať toho, kedy sa zase stretnem s Luckou. Chcel som, aby to bolo dokonalé. Išiel som čo najskôr k holičovi, nech som upravený, ale nech nemám ten sprostý pásik vzadu, keď sa idem ostrihať a ten kúsok ešte nemám opálený. Lucka mala prísť už vo štvrtok, ale stretnúť sme sa mali v piatok. Bol som nervózny ako prváčik, keď má ísť prvýkrát do školy. Nevedel som sa jej dočkať. Vtom mi zavolala, že to musíme preložiť na nedeľu, pretože jej kamoška ma rozlúčku so slobodou a musí tam byť, aj keby čo bolo. Nemohol som nič iné, len súhlasiť. Bol som z toho sklamaný, ale aj šťastný, lebo som mal viac času na prípravu.

V sobotu nadránom som sa zobudil. Nevedel som prečo, ale bol som nejaký nervózny. Mozog mi pracoval na plné obrátky. Myslel som na všetko a pritom na nič. Skúsil som si čítať, či to neprejde, potom som si ľahol na opačnú stranu neskôr na inom mieste. Robil som všetko, o čo som počul, že pomôže so spánkom. Ale nervozita len stúpala. Preto som si povedal, ani neviem, čo ma to napadlo, že sa pôjdem previezť na aute. Nikdy v živote som to nespravil. Ale teraz som jednoducho musel. Neviditeľná ruka ma tam ťahala. Nevadilo mi ani to, že prší. Sadol som si do auta a začal jazdiť uličkami. A čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Bol som zamyslený. Bol som mimo realitu. Nevidel som, čo sa deje okolo mňa. Len som išiel stále dopredu.  Keď tu odrazu som zbadal niekoho stáť na prechode. Bolo to dievča, nevidel som jej do tváre. Stála tam, ako socha z kameňa. Prudko som začal brzdiť. Ale bolo už neskoro. Išiel som niečo vyše stodvadsať, ani sám presne neviem, ako rýchlo to bolo. Nepomohlo ani brzdenie. Auto sa šmýkalo na mokrom asfalte, ako puk na ľade. Zacítil som prudký náraz a videl som dievča, ako prudko letí od auta preč. Tvrdo dopadla na zem. Neviem, ako som nakoniec zabrzdil. Vybehol som z auta a utekal k nej. Ako tam ležala, z hlavy jej tiekla krv. Už z diaľky mi bola známa. Keď som k nej pristúpil a otočil som telo, akoby som dostal úder do hlavy. Nevedel som, čo mám robiť. Bola to Lucka. Bola to moja láska. Bol to jediný človek, ktorého som naozaj v živote miloval. Iba som zo seba vydal neznámy zvuk, ako keby to ani nevychádzalo zo mňa. Odrazu mi prišlo strašne zle. Musel som odbehnúť do kríkov a vyvracať sa. Počul som len zvuk krokov, ako niekto odo mňa uteká a asi za päť sekúnd ako ide niekto zase ku mne. Boli to asi ľudia z domov naokolo, ktorí tu bývali.

„Kde je, hajzel jeden? Videl som, ako tadeto utekal. Určite sa chce skryť. Neznášam mladých frajerov. Majú silné autá, čo im rodičia nakúpia a keď niečo spravia, tak utekajú preč.“

„Tu je!“ počul som niekde blízko pri mne. Boli už pripravený, dotiahnuť ma v mene spravodlivosti na miesto činu a rozbiť mi hlavu, zobrať spravodlivosť do vlastných rúk. Ale keď videli, čo tam robím, zastali a len sa na mňa dívali, ani slova nepovedali. Ale pre istotu ostali pri mne. Ešte by ma mohlo napadnúť ujsť. Ale to som nemal v pláne, ani som o tom neuvažoval. Keď som dovracal, ani som sa na nich nepozrel, ale išiel som rovno k mojej láske. Išli so mnou, ako moja stráž. Aby všetkým ukázali, že to boli oni, čo ma chytili a doviedli ma späť, aj keď to bolo úplne zbytočné. Už tam bola aj sanitka, ale nič s mojou láskou nerobili. Stáli tam a debatovali s policajtmi. Sadol som si na obrubník vedľa mojej lásky a chcel som plakať. Ale nemohol som, nedalo sa mi od žiaľu ani len to. Moji „bodyguardi“ išli rovno za policajtmi a ukazovali na mňa prstom. Určite vraveli: „Ten mladý, ten to spravil. Toho zatknite. Dokonca chcel aj ujsť, ale my sme ho zastavili a doviedli naspäť, keď videl, že nemá význam pred nami utekať.“ Jeden z policajtov prišiel za mnou.

„Vy ste spôsobili nehodu?“

„Áno,“ odpovedal som, ale ani som sa naňho nepozrel. Díval som sa na nehybné telo predo mnou. V myšlienkach mi prebiehalo všetko krásne, čo sme spolu zažili. Naše plány, ktoré sme chceli robiť, keď sa zoberieme. Keď budeme mať spolu deti. Mali sme už aj meno pre našu dcérku. Mala to byť Luna. A bola by veľmi, veľmi múdra. Mohla vynájsť niečo prevratné, čo by spravilo tento svet o niečo znesiteľnejším, ako je teraz. Ale ja som to zničil. Nezabil som len moju lásku, zabil som aj veľa ľudí, ktorí sa mali z nás dvoch narodiť. Prišiel za mnou aj záchranár. Chcel sa rozprávať. Prečo sa všetci chcú len rozprávať, keď si myslia, že je človeku zle. Ja som chcel byť ticho a osamote s mojimi myšlienkami. Nevedeli, čo majú so mnou spraviť, či ma zobrať do nemocnice, alebo na políciu. Po chvíľke som išiel k policajtom a povedal som im, že chcem vypovedať. Chvíľku sa radili so záchranármi, či je to dobrý nápad, lebo ak nie som úplne pri zmysloch, môžem to neskôr na súde všetko poprieť. Ale bolo na mne vidieť, že som odhodlaný vypovedať, tak ma zobrali do auta a uháňali so mnou na stanicu.

            Hneď ma zaviedli do jednej miestnosti, kde bola uprostred stolička. Sadol som si na ňu. Oproti si sadol za stôl policajt. Chcel som si k nemu pritiahnuť stoličku. Nebol som zvyknutý, sedávať uprostred miestnosti a nebyť ničím obkolesený. Strašne zle som sa tam cítil. Ale nedalo sa to, bola priskrutkovaná k podlahe. Asi kvôli agresívnym ľudom. Ale to som ja nebol. Pomaly sme prebrali všetko, od začiatku do konca. Ako sa to stalo, prečo sa to stalo. Či som pil, drogoval, alebo jedol nejaké tabletky. Všetko som im povedal, nemal som dôvod niečo zatajiť, či prekrútiť. Áno, spravil som to a teraz za to chcem niesť následky. Vypytovali sa ma, prečo som chcel ujsť. Všetko som im povedal, čo len chceli. A povedal by som im aj to, čo nechceli. Ale keď som začal niečo také rozprávať policajtovi, väčšinou mi povedal, že toto nesúvisí s prípadom, alebo ak som si už veľmi nedal rady, tak mi na rovinu povedal, že toto nechcú odo mňa vedieť. Nakoniec to všetko spísali, vytlačili a dali mi to prečítať a podpísať.

A mohol som ísť domov. Oznámili mi, že proti mne bude vznesené trestné oznámenie. A že môžem ísť do väzenia. Bože, aký hrozný názov tomu dali. Väzenie, basa, každému komu  povedia, že tam môže ísť, príde zle. Ledva som došiel domov. Nechcelo sa mi ani len žiť. Až teraz mi napadlo, že to najťažšie ma ešte len čaká. Ešte horšie ako basa. Ísť na pohreb a pozrieť sa Luckiným rodičom do očí. A čo bude ešte horšie, pozrieť sa posledný raz na Lucku, skôr ako si ju na veky zoberie do svojich útrob zem.  Asi im nič nepoviem, ani nemám čo. Zabil som ju. Ospravedlnenie ju nikomu nevráti. Možno im aj povedala, že sa máme stretnúť. U nich doma si všetko povedali. Nebolo to násilné vyzvedanie, ale normálne rozhovory o všetkom. Na tie dni som si zobral voľno v robote. Vedeli tam, čo sa stalo. Býval som v malom meste a správy sa šírili veľmi rýchlo. A aj majiteľ by ma tam teraz veľmi nerád videl. Bol som vrah a taká reklama nie je preňho dobrá. Aby obsluhoval jeho zákazníkov takýto človek. Aj keď sa hovorí, že reklama je reklama a je jedno aká, aj tak chcel zopár dní počkať, kým ľudí neprejde ten najväčší hnev a potom sa na mňa budú chodiť dívať, len ako na atrakciu.

Vypol som si pre istotu aj mobil a len tak som sedel. Nevládal som nič iné robiť, len toto. Na tretí deň mi niekto búchal na dvere. S veľkou nevôľou som išiel otvoriť. Bol to Peter. Opýtal sa ma, ako sa mám. Vedel však presne, ako sa môžem mať. Ale bola to zdvorilostná otázka, ktorú sa každý vždy pýta na začiatku rozhovoru. A čo iné sa mal aj opýtať? Dobrý deň, aké mate dnes ponožky? To by bolo troška od veci otázka. Ale keby sa to začalo používať, tak by sme sa to pýtali, aj keď by nás to vôbec nezaujímalo. Ešte mi oznámil, že pohreb je na druhý deň a či pôjdem. Viac nič nechcel. Vedel, že zo mňa viac aj tak nedostane a ani sa s ním nebudem chcieť rozprávať. Že celý čas budem zatvorený vo svojom vnútri a budem rozmýšľať o svojich veciach. O tom, že by som na pohreb nešiel, som ani len nerozmýšľal. Jasné, že idem. Nič na svete ma nezastaví.

Bál som sa pozrieť jej rodičom do očí. Ale chcel som. Musel som. Musel som niesť následky za to, čo som spôsobil. Keď som prišiel, dom smútku bol už plný na prasknutie. Rodina, známi, kamaráti. Kopec ľudí, ktorých som ani nepoznal. Raz, keď sme mali morbídnu náladu, sme sa rozprávali o pohreboch. Lucka nechcela mať pohreb takto. Boli sme dohodnutí, že pochováme jeden druhého. A až potom to niekomu povieme. Nech je tam s tým druhým len človek, ktorý ho nadovšetko miloval. Na čo mi je tam kopec tetiek, ktoré ma ani len nepoznali. Ani nevedia, ako sa volám. Nie to ešte farbu mojich očí, alebo čo mám rád. Po pohrebe pôjdu do kaviarne a budú sa rozprávať, aký pekný to bol pohreb. Farárko ako krásne kázal, počasie ako krásne vyšlo, nebolo ani teplo, tak sa nepotili v čiernom a ani nepršalo, tak mi do hrobu nenatieklo. Ako keby mne nebolo už jedno, ako to je. Ako sa cítia pozostalí. Ja som bol už len sídlisko pre červíky, mali zo mňa celé mesto. Kompletná červíčia vybavenosť by bola vo mne. Na čo je potom taký pohreb dobrý?

Stal som úplne vzadu, nechcel som byť na očiach. Aj tak ma každý bude vnímať ako vraha. Veď som ním aj bol. Zabil som to najlepšie, čo kedy táto zem niesla na svojich pleciach. 

Musela mať katolícky pohreb. Inak by ich celá dedina ohovárala. Farár bol už troška prešedivelý. Očividne mal už všetko dávno pripravené, iba vymenil mená. A ešte, asi aby bol aktuálny, porozprával nejaký smutný príbeh, ktorý si prečítal päť minút pred pohrebom. Asi aby to nevyzeralo, že opakuje stále to isté. Toto som ešte ako tak zvládal. Aj keď bolo ťažké neplakať na pohrebe jedinej osoby, na ktorej mi záležalo viac ako na svojom živote. Ale keď prišli z pohrebnej služby dvaja chlapi a poklonili sa pred rakvou, slza mi vypadla z oka. To bolo krajšie gesto, ako chodiť sa pozrieť na mŕtvolu. Zobrali rakvu s mojou láskou a išli k hrobu. Pomaly som sa pohol spolu s davom. Bolo ich strašne veľa. Keď sme prišli k hrobu, rakvu už dávali do zeme. Počkal som, kým sa všetko neskončí a až potom som sa odvážil ísť za jej rodičmi. Stáli pri hrobe svojej dcéry nehybne ako sochy. Na mame bolo vidieť, že o niekoľko rokov zostarla. Najskôr som podal ruku je a povedal úprimnú sústrasť. Ani sa nepozrela, kto to bol. Mala sklený pohľad. Slzy jej tiekli po líci. Mejkap mala rozmazaný. Keď som podával ruku otcovi, iba som zacítil prudký náraz do mojej hlavy. Vrazil mi takú, že som odletel niekoľko metrov. Ucítil som krv v ústach a niečo pevné, čo tam nemalo byť. Ľudia sa okolo nás zhŕkli. Bez slova som sedel na zemi. Iba som sa naňho pozrel. Toto bol trest, ktorý som si zaslúžil. Žiadna pokuta ani basa. Toto bolo to, čo som mal dostať. Chlapi sa k nemu postavili, ak by bolo treba a chcel by som mu to vrátiť, lebo nevedeli kto som. Iba som bez slova vstal, prešiel som okolo nich, potichu som šepol „Prepáčte“ a išiel som domov. Už som sa ani neobzrel. Iba som cítil ich pohľady na mojom chrbte. Peter ma čakal v aute. Vedel, že nezvládnem šoférovať. On na pohreb nechcel ísť. Neznášal to divadielko, ktoré tam prebieha. Nedal som mu možnosť opýtať sa ma, ako mi je. Iba som povedal „Poďme domov,“ a celú cestu som bol ticho. Pred mestom nás zastavili policajti. Líce som mal napuchnuté a monokel pod okom krásne modrý. Hneď sa ma opýtali, čo sa mi stalo. Iba som odpovedal: „To, čo mi patrilo.“ Ešte mali nejaké blbé otázky, ako že či to nechcem nahlásiť na polícii, že ma niekto zbil. Ale to som rázne odmietol. Aj tak by som im nič nepovedal.

            Keď som prišiel domov, zvalil som sa na gauč a začal plakať, tak veľmi, ako len ľudia vedia, keď prídu o svoju spriaznenú dušu.