„Prvý september bude štátnym sviatkom, ale nebude dňom pracovného pokoja. Uvedená úprava sa navrhuje z dôvodu potreby zníženia celkového počtu dní pracovného pokoja, čo bude mať pozitívny vplyv na hospodárenie štátu a zamestnanosť.“ Toto navrhuje terajšia vláda.

Pred 6 rokmi som o našej ústave napísal blog, kde sa okrem iného píše aj toto:...“ Čl. 93  prikazuje: „1) Referendom sa potvrdí ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku.“  Ako vieme, táto ústava nadobudla účinnosť dňom vyhlásenia, teda už 1.9.1992. A tak slovenskí politici vytvorili štát, ktorý je od samého počiatku v rozpore s touto ústavou.  Veď SR vznikla až 4 mesiace od platnosti ústavy, čiže na vykonanie referenda bolo dosť času, ale dodnes žiadne referendum na potvrdenie vystúpenia Slovenska z Československej federácie nebolo vykonané. Zrozumiteľnejšie povedané, Slovenská republika od 1.1.1993 stále existuje bez ústavnej zákonnej opory, a tak sa ani nemôžeme diviť, že sa s ňou zaobchádza ako s trhacím kalendárom, a preto asi aj súčasná vláda usúdila, že niet čo oslavovať. To len tak na okraj.

No ústava to nie je len jej vlastný text ale aj najmenej 68 zmocňovacích ustanovení, kde je výslovne napísané slovné spojenie - ustanoví zákon - , čo inak znamená, že stanovenú problematiku treba spresniť v ústavnom zákone alebo zákone. No, najmenej v jednom prípade, ani 31 rokov od nadobudnutia platnosti tejto ústavy, toto ustanovenie ústavy poslanci nesplnili. Ide o  Čl. 37 ods. (4) ... „Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.“  Dodnes ale takýto zákon nebol vydaný a aj preto si toto právo na štrajk, každý občan SR vysvetľuje po svojom. Čo je skutočná hanba, padajúca na hlavy všetkých poslancov NR SR, zvolených po roku 1992. Zbehlejší čitatelia by mi mohli oponovať, že v zákone 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní sú ustanovenia o štrajku. Áno, ale spomínaný zákon nadobudol účinnosť ešte 1.2.1991. Teda 19 mesiacov pred účinnosťou Ústavy SR, takže nemohol byť prijatý na základe spomínanej ústavy. Naviac, štrajk v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy, rieši len jednu situáciu a ostatné si vôbec nevšíma. Napríklad, práve prebiehajúci štrajk slovenských autodopravcov, má len oporu v tomto znení ústavy... „Čl. 37 ods. (4) – „Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon.“  Zákon ale žiadne podmienky nestanovuje. Takže by sa dalo povedať aj to, že zo strany autodopravcov, nie je naplnené znenie slovenskej ústavy kde je v Čl. 2 ods. 3) napísané: ...“ Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Ale oni predsa svojim štrajkom obmedzujú a nútia znášať rôzne obmedzenia, nielen všetkých účastníkov  cestnej premávky na určenom mieste, ale aj občanov okolitých obcí a miest. Čiže, v spomínanom prípade, autodopravcovia podľa mňa, dnes vedome porušujú slovenskú ústavu, ale podobne ju poruší každý, kto vstúpi do štrajku podľa jej Čl. 37 ods. (4).  Predsa nie je možné akceptovať to, aby jedna a tá istá ústava, dovoľovala pri uplatňovaní jedného zákonného práva, zároveň nezákonné potláčanie práva iného. Svetu mier a pokoj v predvianočnom období všetkým praje doko.