Takmer poetický úvod. Sedím v tme a čítam si pár riadkov, ktoré som stvoril po dlhých týždňoch totálneho vyhoretia. Práca, práca a práca a ako odmena snáď o pár mesiacov kopanec do riti, lebo svet obývajú idioti, ktorým vládnu nemorálne kurvy pasúce celé to zúfalé stádo, kŕdeľ doráňaných šľapiek, ktorých jedinou devízou je, že sa ešte nevzdali. Alebo vzdali, len nevedia umrieť. Nechcú umrieť. Nádej, čo vyletela z skrinky, ktorej Pandoru vraj bohovia stvorili z pomsty a ktorá bola príliš hlúpa, či len vystrašená na to, aby pochopila, že každá minca má tri strany a vo všetkom zlom sa ukrýva aj dobré. Ďalšie prázdne moralizovanie.

Ja som prázdny. V posledných dňoch som šukal viac ráz, než za posledné mesiace a diera v mojom vnútri je len väčšia a väčšia. Myseľ mi od reality oddelila panenská blana plánu, ktorý som si vysníval a tento jeden už takmer nedokážem vnímať. Je to... ako malá smrť a moje oči sú celé chvíle prázdne a moja myseľ tak ostrá uväznená v kostenom väzení unaveného mäsa nadopovaného fernetom, minerálkou a nikotínom. Lepšie je ľúbiť a sklamať sa. Sklamať sa skôr než ľúbiť?

Ách zasa som pri láske a nádeji, že tá legendárna sila dá môjmu životu zmysel. Priťahuje ma ako nočnú moru lampáš. Sám sa stávam morou a lietam po uliciach, parkoch a nábreží stíhajúc zamilované bytosti schúlené jedna do druhej snažiac sa ohriať ich citmi. Získať ďalší život pre nemŕtveho. Neživého.

A tak som stretol pár ďalších tieňov, zabudnutých ľudí, rovnako prázdnych ako ja sám a predsa zdanlivo živých a dýchajúcich. Zhlukujú sa v baroch a pri mojom stole. Polovice ľudí.

Panoptiku. Vstaneš, oholíš sa, ideš do práce. Hovoríš si nezmyselné vtipy, naoko sa zaujímaš o nezmyselné sračky nezmyselných tvárí nezmyselných ľudí, túžiacich po pičovinách predávajúcich svoje chvíle za pár šupov ako z bájky od Ezopa, či paradoxe o šípe a korytnačke, ktorý ju nikdy nezasiahne. Ideš domov. Vyhoníš si ho. Najebeš sa. Pretiahneš nejakú kundu. Ľahneš si a nie si. A potom zas si a robíš to isté zas a znova v honbe za niečím, na čo budeš prdieť pár momentov po tom, čo to získaš. A znova. Nirvána sa nekoná a ak je pravdou reinkarnácia, potom som človekom snáď za trest a moja vyššia duša sa môže ísť bodnúť. Bhadavád Ghítá leží na záchode než dôjde hajzlák.

Túlam sa mestami a sledujem defloračné rituály a zásnubné tance a všetky tie sladké hlúposti, ktorými zabíja čas bežný idiot v snahe posunúť ďalej svoju genetickú informáciu kričiac každou bunkou „Predsa nevyhyniem“ a rozmýšľam, prečo je tak málo ľudí závislých na drogách.

Zástavy myšlienok a pochybné prestrihy. Plytké príbehy. Pochabé pramene. Zaklínadlá pre dva hlasy, v ktorých sa točí o orgazmoch, ktoré sa ani zďaleka nevyrovnajú solídnemu tripu na heroíne, či inom syntetiku. Dá sa aj tráva a ja nefetujem len predo, že som skurvený masochista závislý na bolesti, ktorú mu spôsobuje dennodennosť nakazený vírusom zvaným weltschmerz.

Úryvky zo života a pár myšlienok na večer skôr, než sa mi vysypú z hlavy keď tretinu dňa zabijem nebytím. Mal by som. Nechce sa mi. Každá minúta má len 60 sekúnd a každý ich rozjebáva tak zúfalo zbytočne až sa mi chce od zúfalstva kričať.

Najväčším požieračom času je zmysel, ktorý nie je. Aký to oxymoron, inotaj či iný blábol.

Chcel som len. Som unavený. Krátky hles do tmy. A otázka. Ako to zvládate?

O zmysle som už tuším hovoril.