Bratislavou zabudnutý a „prachom zapadaný Východoslovenský kraj“, hlavne v okrese Sobrance sa postupne zvíja v kŕčoch a dovolím si tvrdiť, že to nespôsobila iba terajšia celosvetová kríza.

  Keď sa spätne pozriem na 60-te roky, aké smelé a veľkolepé plány mali vtedy niektorí u nás, ani sa mi nechce veriť, že je to tá istá obec. Spočiatku iba v kuloároch, ale postupne celkom otvorene sa hovorilo, že sa naša obec stane mestečkom a čoskoro okresným mestom.

  Rojkovia, ktorí mali veľké oči, dokonca tvrdili, že sa tu vybuduje železničné prepojenie z Michaloviec do Užhorodu, že sa popri trati postavia fabriky, takže ľudia budú mať blízko zamestnanie, že... Ale skutočnosť bola neraz iná. Predseda MNV robil iba neodkladné veci. Na jeho dlhoročnom pôsobení v tejto funkcii sa dá oceniť najmä to, že nechal vyasfaltovať cestu k cintorínu a postaviť jednu 3-poschodovú bytovku pre zdravotnú ambulanciu a miestnu políciu (vrátane bytov pre zamestnancov). Možno viac urobiť nemohol, možno nevedel, nestačil. Všetko ostatné trčalo v zabehnutých koľajach. Ak nerátam, že začiatkom 80-tych rokov postavili za dedinou dve či tri haly pre hydinu, ktoré doteraz slúžia na veľkoprodukciu vajec, a pravdepodobne pre zamestnancov tejto prevádzky postavili ešte jednu bytovku v susedstve predošlej.

  No dovolím si tvrdiť, že najväčšou pliagou pre našu obec sú terajší Rómovia. Viem, že toto etnikum ma za môj názor „ukameňuje“, ale toto je skutočnosť. Ako malý chlapec, keď som v tejto obci vyrastal, tak iba zo 10 Cigánskych rodín žilo vo svojom „tábore“, ďaleko za obcou a žili slušne, obyvateľom obce neboli na obtiaž, ba dokonca chodievali hlavne starším ľuďom pomáhať – či už na záhrade, na poli, alebo len tak, narúbali dreva.

  V dnešnej dobe sa ich mnoho prisťahovalo, poobsadzovali „opustené domy“ v dedine a bežný občania sa už po večeroch ani neodvážia vyjsť zo svojich domov von na ulicu, lebo pred týmto etnikom majú strach. (Bohužiaľ, taká je realita). Ladislav Serenča