Ak náhodou čítate môj blog už nejakú tú chvíľu, možno ste sa zamysleli, prečo som sa už toľkokrát vrátil k Marekovi. Myslím, že som si dnes pripustil skutočný dôvod mojej neschopnosti vidieť toho muža takého, aký naozaj je.

Vrátil som sa k nemu po mesiacoch, vrátil som sa k nemu po rozchodoch, vrátil som sa, keď som sa nechcel vrátiť domov. Vrátil som sa k nemu preto, lebo som vedel, že keď už nebudem chcieť byť sám, on ma privíta vo svojej náruči. V situáciách, ako je táto, keď sedím v zabudnutej izbe niekde na prázdnom internáte a je mi smutno, som mal ku komu utiecť. A vtedy nezáležalo na tom, že ma klame do očí. Mal som sa ku komu privinúť, keď mi bolo najťažšie.

Ale život nás neustále okresáva. Robí z nás nových ľudí. Skúsenejších a tvrdších. A keď si po mnohých preplakaných nociach líhate k niekomu, kto vás klamal, kto menil názory a hodnoty ako chameleón, príde moment, kedy zistíte, že ste sami aj pri ňom...

Nikto nechce byť sám. Každý z nás potrebuje niekoho, kto tú jeho samotu vyplní tak práve akurát. Ani viac, ani menej. Čo ale potom, keď neustále stretávate ľudí, ktorí vás potrebujú menej ako vy ich? Dá sa potom vyhnúť tomu pocitu, že neexistuje nikto, kto predtým, ako zaspíte, bude počúvať, na čo myslíte?

S kým sa rozprávate vy, keď zaspávate?