Bol raz jeden krásny svet. Boli tam stromčeky, kvetinky, včielky. Jednoducho to najkrajšie, čo si dokáže ľudská myseľ vymyslieť. V tomto nikde nehraničiacom raji žili Janko a Marienka. Mali sa radi. Veľmi radi. No jedno im predsalen chýbalo. Boli tam sami. Často ich to skľučovalo. Často nad tým rozmýšľali: „Máme tu síce všetko no zároveň nič ak sa s tým nemôžeme podeliť.“ sťažoval sa raz Janko Marienke.

    „Ja viem,“ potvrdila mu tiež trochu smutná Marienka, „ale čo budeme robiť?“ Marienka sa otočila na Janka. Janko sa na ňu zahľadel a potom si spomenul na dva divé psy ktoré videl pred dvoma dňami v lese a to mu vnuklo nápad.

    „Marienka, pamätáš sa na tie divé psy v lese?“ Marienka sa pousmiala a odvtedy sa ich život zmenil. Zistili že sa môžu množiť. Po tomto zistení to veľmi radi využívali a tak sa za niekoľko desiatok rokov svet zaplnil malými aj veľkými pobehujúcimi stvoreniami. Až neskoro Janko s Marienkou zistili že to bola chyba. Novostvorené bytosti si začali zneucťovať svet aj všetko čo v ňom bolo a tak boli odsúdení na nenávratný koniec.

     No tento príbeh však nie je o tomto svete ale o svete podobnom. Je o našom svete. Svete kde vládnu prerastené a prechytralé bezsrsté opice zvané ľudia.

     V jeden krásny pochmúrny deň som išiel po dlhej špinavej ulici pred našim domom aby som si užil pochmúrnosť tohto dňa. Znenazdajky sa na betóne po ktorom som kráčal objavil hrboľ ktorý sa na mňa zamračil a drzo ma potkol. Aby toho nebolo málo, dokonca si ešte ktomu dovolil rovno podo mňa rozsypať sklo. Celý doráňaný ležím na zemi a s privretými očammi pozorujem ako ma ostatní ľudia bezohľadne prekračujú. Nakoľko sa mi, sčasti od bolesti a sčasti z lenivosti, nechcelo vstať,  ostal som tam ležať a počúval som hudbu sveta okolo seba. Asi po pol hodine ležania a kvílenia od bolesti ma zaujal jeden okoloidúci. Bol to normálny šibnutý dedo. Myslím že ani sám nevedel aký naozaj je. Vravel si sám sebe:

    „Vieš ty čo? Ty si strašný. Vôbec sa nemáš rád. Ani neviem ako som to mohol s tebou vydržať 70 rokov.“

     Dedo sa na seba začudovane pozrel a potom sa nechápavo opýtal samého seba:

    „Kto? JA?“

    „No nie! Ten za tebou!“ nahnevane si odpovedá.

     Ďalej som už, bohužiaľ, nepočul lebo sa mi ten „osamelý“ pán vzďaloval ale na moje potešenie sa na ďalší deň objavil znova a potom každý deň, okrem utorka, (raz si dokonca dal aj facku, ale potom sa ospravedlnil a nakoniec si to aj prepáčil). No a tak som sa mohol na chvílu nesústrediť na ukrutné bolesti ktoré zo mňa na zemi robili niečo ako šialenca ktorý práve utiekol z blázinca. Ako som si neskôr mohol všimnúť, okrem tohto pána a jednoho otravného psa sa po našom maličkom svete pohybovalo ešte veľa ďaľších indvíduí, ktoré stoja za povšimnutie. Pamätám si aj na jedno asi 5-ročné dievčatko ktoré držalo pekného hnedého medvedíka a raz za mnou prišlo a milo sa mi prihováralo:

    „Ujo, vy ste tulák?“

    „Nie, ja tu len oddychujem.“ snažil som sa čo najmilšie odpovedať.

    „Ale vyzeráte ako hlupák.“ priamosť tohto dievčatka ma najprv zaskočila ale potom som sa len pousmial.

    „Mňa nezaujíma čo si o mne ľudia myslia ja som jednoducho obyčajný človek ktorý leží na zemi.“

    „Ale podľa mňa by vás malo zaujímať čo si o vás ľudia myslia.“ teraz vyzeralo dievčatko zamyslene, „hmm takto si nenájdete nijakých kamarátov a tí vám budú chýbať. Uvidíte.“

Žasol som nad dievčatkinou múdrosťou a ešte by som sa s ňou porozprával no potom ju zavolala jej mama a ja som znova zostál sám iba so svojím túlavým psom ktorý mi vždy vedel povedať najviac aj keď iba zaštekal.  

Medzi ďalšie ale teraz už menej inteligentné indíviduá môžeme zaradiť aj plavovlasé nesúmerné dievča so sukňou v tvare hada, ktoré bolo na schôdzke s priateľom v neďalekej kaviarani.

    „Vieš čo mám na tomto svete rada?“ milo sa snažilo dievča začať konverzáciu.

    „Nie.“ zaľúbene odpovedal mladík.

    „Nič,“ stručne povedalo dievča v tej hroznej sukni v tvare hada.

Urazený priateľ čakajúc že jeho priateľka spomenie jeho krásu alebo nejakú inú jeho neodškriepiteľnú vlastnosť odišiel a už sa tam spolu neukázali.

Možno sa to nezdá ale toto rande mi dalo veľa. Teda skôr to dievča ako to samotné rande. Nepriamo ma donútila rozmýšľať nad tým, čo mám na tomto svete rád. Na svoje až neprimerane veľké prekvapenie ktoré ma dokonca donútilo posadiť sa až na dve sekundy (a to bol vtedy pre mňa rekord) som zistil že tento svet milujem viac, ako som si doteraz myslel. Milujem na ňom takmer všetko.Milú úprimnosť detí, dotieravú neúprimnosť dospelých, zmyselnú reč nemých a prázdne slová tých čo hovoriť môžu. Miloval som jednoducho všetko. Ľudí, život, nepríjemnosti aj príjemnosti, seba dokonca aj tie črepy čo som mal doslova až v žalúdku. Všetko čo k životu patrí so všetkými jeho farbami. Takto som o tom, čo mám na tomto svete rád rozmýšľal celé dni, mesiace, roky. Aj keď bolesť po dvoch dňoch prešla, komu by sa chcelo vstávať? Smädný som nebol, lebo často pršalo a ja som si mohol usrkávať z neďalekej mláčky a o hlad som sa nestaral lebo som kradol omrvinky holubom.  Veď osamelých stareniek je dosť. Takto zdola sa človek veľa naučí. Napríklad že nikdy sa nepokúšajte rozzúrenej vrane ukradnúť kúsok rožka. Po dvoch rokoch nezmyselného polihovania na zemi a rozmýšľania o živote som konečne vstal. Natiahol som sa a zistil som že všetko sa akokeby zmenšilo. No potom som došiel na to, že na zemi mi bolo lepšie, a tak som sa znova hodil o zem. Zabudol som ale že to sklo podo mnou tam stále je a tak som črepy nemal len v žalúdku ale ešte aj v ďalších dvoch životne dôležitých orgánoch. Keďže bolesť po tomto kaskadérskom kúsku trvala 4 dni, zostal som pre istotu na zemi ešte ďalšie 4 roky. Takže spolu som na zemi prežil krásnych nezmyselných 6 rokov.