Mám pocit, že môj život je až príliš prázdny...  Ono sa to neľahko priznáva, ale mám čoraz istejší pocit, že to tak je.
Snažil som sa proti tomu bojovať, ale nejde to ľahko. Najviac sa to prejavilo tento semester, všetci moji priatelia s ktorými som si najviac rozumel odišli. Dvaja na zahraničný pobyt a jeden nejako nepostúpil do dalšieho ročníka tak si dorába ten predošlý. Priateľov mám asi viac, ale s týmito tromi som si rozumel im som dôveroval neviem či ma brali tak ako ja ich, ale na tom až tak nezáleží. Vďaka nim som aj stretával dalších ľudí a bolo to fajn, vždy som mal za kým ísť. A teraz? nikto. Len ľudia ktorým som srdečne ukradnutý a aj oni mne...
Vrátim sa k tomu ako som sa snažil bojovať proti prázdnote... povedal som si že budem každú stredu chodiť niekam na výlet a budem kašlať na všetko. Zo začiatku to vyzeralo že to bude fungovať (viď článok o výlete na oravský hrad) myslel som že tým zakrijem samotu, a myslel som aj že sa niekto aj pridá, no stal sa asi presný opak. Samota sa tým ešte prehĺbila a vôbec nikto sa nepridal. Začalo to bolo keď som bol na hrade Devín, pridala sa kamoška z BA s jej kamoškami, zo začiatku to vyzeralo na veľmi sľubný deň, ale...
Najskôr objasním môj vzťah s tou kamoškou, píšem si s ňou cez internet cca 6 rokov, a za ten čas som si o nej utvoril asi dosť zidealizovaný obraz. Nikdy sme sa pred tým nestretli, len raz na letnom festivale, ale to sme boli obaja na mol a boli sme spolu len chvilku. No ten môj zidealizovaný obraz sa týkal najmä môjho vzťahu s ňou. Bral som ju ako kamarátku, ktorej môžem dôverovať a myslel som že ona berie rovnako aj mňa... ale neberie.
To som pocítil hneď niekoľko krát za ten deň. Z jej správania bolo jasné že ja môžem byť rád že ONA si našla čas a bude sa mi chvíľu venovať. A tiež bolo jasné z jej správania Že pre ňu NIKDY nebudem skutočným priateľom, že ma nikdy nezavolá na jej oslavu narodenín, alebo len tak večer vonku... Aj keď to vôbec nemusela dávať najavo, lebo ona je v celkom inom meste ako ja, a bolo by vysoko nepravdepodobné že by som aj prišiel keby ma zavolala, dala to najavo a ja som pochopil kým pre ňu som... teda takmer nikým. Nieje to nejaký zlom v mojom živote, som nikým pre väčšinu ľudí čo poznám, ale myslel som si že pre ňu som priateľom. No a keď som videl ju, s jej najlepšími kamarátkami videl som, aký je môj život prázdny... Uvedomil som si, že ja ani nemám nikoho kto by ma otravoval, nikoho, komu by na mne natoľko záležalo že by si dal tú námahu aspoň ma naštvať. Nikoho kto by ma mal rád a ani nikoho kto by ma rád nemal. Proste nikoho, kto by sa o mňa zaujímal v akomkoľvek ohľade.  asi je to smutné.
Tiež som si uvedomil aké zúfalé sú tie moje výlety... je smutné keď človek ide na výlet sám. No chcel som tým naplniť moju čoraz silnejšiu túžbu odísť niekam preč. Tak som každú stredu sadol na vlak a šiel niekam... len tak. Každý cestuje za určitým cieľom, no pre mňa bola cesta samotným cieľom. Chcel som proste niekam ísť a bolo jedno kam...
Tak som šiel, Oravský hrad, Prievidza, Devín, Trenčín.
V Trenčine som bol naposledy, a bolo to úplne hrozné vtedy som si asi najviac uvedomil aký prázdny je môj život.
Teraz ma zase chytilo obdobie že nevidím v ničom zmysel, nebaví ma už ani škola už na ňu pozerám pohľadom že ešte dva roky... a to nieje dobré, kedysi som sa díval pohľadom že už iba dva roky. A ak majú byť toto najlepšie roky môjho života, tak sa dosť desím toho čo príde po tomto.
Som pevne rozhodnutý že keď doštudujem tak pôjdem do zahraničia... proste niekam preč, je mi jedno kam, len nech je to dosť ďaleko, taká Austrália by bola ideálna, a ako IT špecialista by som sa tam celkom slušne uživil, lenže mám strach že to dopadne ako moje predošlé úteky... Útek zo základnej na osemročné gymnázium... čakal som Že všetko začne odznova, ale nakoniec to tam bolo ešte horšie, Potom keď som skončil gymnázium išiel som na vysokú školu, chcel som začať odznova a ďaleko... tak pre istotu aspoň pol republiky, ale aj tu to je už skoro také isté. Asi je pravdou že sa nedá ujsť pred sebou samím... niet kam.
No živím v sebe nádej, že ak začnem odznova tak už neurobím znova tie isté chyby. No otázkou je, koľkokrát sa dá znova začínať...