Občas sa mi nedarí zaspať. Neviem či je to vekom, svetom, alebo len tak. Ale vcelku som si nato zvykol. Dlhodobo som navyknutý spávať krátko. Skôr, keď spím dlhšie tak som viac unavený. Nehrám sa na hrdinu, jednoducho to mám tak nastavené. Aj dnešná noc sa radí medzi tie, keď si ľahnem do postele a miesto toho aby som sa ponoril do ríše snov a začal prežívať nejaký nádherný sen, začnú sa mi hlavou preháňať rôzne myšlienky alebo spomienky. Niekedy teda aj napriek radám "odborníkov" a súčasnému trendu zdravého životného štýlu mi pomôže, že si dám dávku zmrzliny, teda ak sa náhodou vyskytuje v mrazničke. Dnes som mal smolu, nie len kvôli tomu, že doma žiadnu nemáme, ale aj preto, že som "podľahol" chrípke a po dvoch preležaných dňoch v posteli som sa konečne ako tak z toho dostal, a tak som sa rozhodol, že využijem tento čas produktívne a mne veľmi blízkou činnosťou a tak som sa ocitol v kuchyni a začal si pripravovať suroviny na zajtrajší obed. Aj tentoraz som si pomohol mojou najmilšou a najvernejšou pomocníčkou pri takejto čninnosti - hudbou a naladil som si znovuoživené rádiou Viva (Inak tomu sa veľmi teším). Ako som tak čistil a krájal zeleninu a hrala mi do toho moja oblúbená hudba 70 a 80 rokov, tak sa mi postupne vynárali v hlave spomienky a myšlienky na moje detstvo, na minulosť, na súčasnosť, na budúcnosť, na moju rodinu, na moje deti, na mojich známych, kamarátov, prácu a podobne. A tak som sa rozhodol, že sa pokúsim spísať, čo sa mi tou mojopu hlavou melie. Nebojte sa o moje duševné zdravie, nie som pod dohľadom psychiatra, ani pod nejakými liekmi, či inými narkotikami, ani pod vplyvom žiadnej návykovej látky či alkoholu. :-) Občas mávam takéto "stavy" keď som sám a behám na hrádzi alebo bicyklujem. Vravím tomu moja duchovná očista, alebo vetranie hlavy. Nie, nepovažujem sa za veriaceho v pravom slova zmysle, nie som pravidelný návštevník kostolov či omší, ale netvrdím, že sa tam občas nevyberiem. Nemodlím sa, tak ako sa modlila moja stará mama, ktorá ma občas, keď ešte mohla, zobrala aj do kostola. A zatiaľ ani neriešim, či existuje alebo neexistuje boh, pretože sú to také isté ťažké témy, ako napríklad ako vznikla Zem, ako vznikol vesmír, či sám život, alebo ak existuje Boh, prečo dopustí také niečo ako je smrť nevinných či bezbranných a pod. Myslím si, že nie len ja mám dosť iných nezodpovedaných a možno dôležitejších otázok, na ktoré neviem odpoveď. Prešiel som si v živote všeličím, či ešte ako batoľa, školák, študent, vojak na základnej vojenskej službe, pracovník súkromných, štátnych spoločností, otec, manžel, kamarát, priateľ, sused. Snáď ma toho v živote ešte veľa čaká. Na veľa vecí som mal a mám odlišný názor a pohľad. Niektoré veci by som možno spravil inak, niektoré by som zopakoval. Niektoré chyby, ktoré som v živote urobil, som spraviť nemusel, niektoré ma posunuli vpred, ďalej. Na niektoré som kruto doplatil. Ale možno je to len môj pohľad. Verím, že všetko sa deje pre niečo, všetko má svoj zmyseľ. Preto som aj opisoval môj postoj ku viere, k Bohu. Nie som fanatik, ale podľa mňa je človek stvorený preto, aby niekomu či niečomu veril. Každý si vyberie to "svoje božstvo". Nemúsí to byť zhmotnené. Možno sa nájdu aj výnimky, taký, ktorý neveria nikomu a ničomu, dokonca ani sami sebe. Ale to je možno na samostatnú kapitolu. Ale chápem aj takých ľudí, veď viera je spojená s dôverou a tá sa ťažko získava a veľmi rýchlo stráca. Nečudujem sa, keď veriaci človek stratí dôveru v Boha, najmä keď vidí umierať malé deti, alebo ľudí bojujúcich za svoje základné ludské práva, či ľudí, ktorý vlastne bojujú o vlastné prežitie. Takisto sa nečudujem ľudom, ktorý stratia vieru v spravodlivosť, keď vidia, ako sa dá peniazmi vykúpiť vražda, zabite či mnohomiliónová krádež, ale za nezaplatenie jednej faktúry príde mladá rodina či dôchodcovia o strechu nad hlavou. To nevraviac o tom, že dôchodcovia po mnohých a mnohých odpracovaných rokoch ledva prežívajú, dokonca mnohí ešte stále pracujú, aby nie len že pomohli sami sebe ale aj svojim deťom. Ja som ako malé dieťa mal to šťastie, že som mohol stráviť prázdniny, či prípadnú chorobu u jednej či druhej starkej a dodnes mám mnohé spomienky v hlave ako živé obrazy. Bohužiaľ moje deti také niečo nezažili. Nie preto, že by mali "zlých" starých rodičov, ale jednoducho preto, že súčasný starý rodičia ešte pracovali a vnúčatá si neužili. Netvrdím, že je to tak všade, ale u nás to tak bolo. Bohužiaľ, súčasný rodičia by mali dokázať nahradiť aj starých rodičov. Ale povedzme si pravdu, dá sa to? Je to možné? Za seba môžem povedať, že som to najdôležitejšie obdobie detstva mojich detí ako otec nezvládol. Áno, snažil som sa zabezpečiť rodinu ako som vedel, teda najmä finančne a majetkovo. Určite to nešlo hneď a ľahko, ale postupne aj vďaka rodine sa mi darilo. Myslel som si, že to čo robím, robím správne a pre dobro rodiny. Ani dnes, aj napriek všetkým skutočnostiam a udalostiam, ktoré nás, mňa postretli, nedokážem odpovedať, či to bolo správne alebo nie. Som technický typ a tak mali moje deti väčšinou to, čo moderná technická doba ponúkala a ja som bol patrične otcovsky hrdí, ako ju zvládajú. Našťastie sme viedli deti aj ku spoločenským aktivitám, našťastei nebol ešte facebook a časť detstva síce krátky úsek prežili v rodinnom dome. Objavili sa aj športové aktivity. A keďže máme deti štyri, tak sa veľakrát nie len mohli aj museli vedieť dohodnúť medzi sebou a teda museli sa naučiť komunikovať, čo podľa mňa chýba dnes mnohým a nie len mladým ľudom. Áno, priznávam, tej komunikácie medzi mnou a deťmi veľa nebolo a ak nastala, tak bola ovplyvnená stresom, záťažou či pracovnými alebo súkromnými problémami. Bohužiaľ, žijem a žil som život a robil som množstvo chýb a nemal som ako kedysi vravel jeden môj súdruh profesor (to bolo oslovenie profesora z čias socializmu) správnu príručku "Sedlák otcom"... Výchova detí nie je vôbec jednoduchá a nikto neorganizuje kurzy ako na vodičský preukaz a pred splodením dieťaťa nemusí nikto zložiť skúšku... Ale zároveň si myslím, že je to aj tak správne, pretože je podľa mňa každý človek iný, ako aj dieťa a nedá sa všetko zašktuľkovať. Neznášal som a neznášam, keď sa niekto snaží presvedčiť, že niečo alebo niekto músí byť, konať či vyzerať takto a takto, lebo je to takto napísané, lebo je to takto a takto v tabuľke a viete tabuľky nepustia a podobné "drísty". O našom najstaršom synovi povedala lekárka, že viete, on je nejaký zanedbaný, už by sa mal viac pohybovať, treba s ním cvičiť Vojtovu metódu, lebo sa Vám môže stať, že bude mať problémy s pohybom - od prvej triedy na základnej škole až skoro do 20 rokov hrával aktívne aj neaktívne futbal...Bol by pokračoval aj ďalej, ale úraz na kolene mu to neumožniľ. Tak sa "preorientoval" a ako samouk okrem iného vytvára web stránky... A o staršej dcérke učiteľka vravela, učte sa s ňou tú matematiku, lebo ona to nikam nedotiahne a pod. Ako ja vravím, moja dcéra je "umelecky švahnutá", má svoj pohľad na svet a robí nádherné fotografie. Mladšia dcérka dlho nevedela nájsť svoju cestu, vystriedala toho hodne, ostatní z okolia vraveli, čo ju toľko rozmaznávate, nechajte ju na jednej aktivite, veď je to dieťa, musí poslúchať. Dnes je zaradená na súpisku futbalovej reprezentácie SR za ženy do 17 rokov. A to len vďaka tomu, že chcela ona, že sa snažila, že išla za svojim. A môj najmladší liebling, ktorý už taký malý nie je a jeho starší súrodenci sa vždy ohradia, keď ich požiadam, aby mali ku nemu zhovievavosť, alebo aby mu pomohli, že veď oni v jeho veku už robili toľko a toľko vecí a sami, tak ten sa zatiaľ prejavuje tak trošku láskou ku zvieratám a umeleckými či skôr hereckými sklonmi. Bohužial tá istá pani doktorka, ktorá diagnostikovala "problém" u jeho najstaršieho súrodenca, nezistila u nášho najmenšieho problémy so sluchom a tak je tým v súčasnosti dosť ovplyvnení, ale verím, že aj to vyriešime. Viete, som, na svoje deti veľmi hrdý, najmä keď sa pozriem na svet okolo nás, na iné deti, na mladých ľudí, ktorý vyrástli z detí čo som poznal. Samozrejme, asi každý rodič nedá na svoje deti dopustiť, ale ja som nikdy netvrdil, že moje deti sú sväté, alebo neviniatka. Aj oni majú za ušami a možno aj vďaka nám rodičom. Ja nikoho nejdem súdiť, nikoho neobviňujem, len konštatujem. A nakoniec, stačí sa pozrieť, aký sme boli my sami ako deti. Spomente si nato. Na niektorých veciach sa možno aj zasmejete, niektoré možno radšej ani nepriznáte. Ale sú to naše deti a potrebujú nás. A dnes ma napadlo, že nás potrebujú stále, potrebujú mať niekoho, na koho sa budú môcť obrátiť keď to budú potrebovať, kto ich vypočuje, kto ich usmerní. Áno, ich detstvo som možno presral možno honbou za kariérou, ale myslím si, že nikdy nie je neskoro "vhupnúť" do úlohy rodiča a byť im na blízku. Dnes som stihol aj epizódu zo seriálu Chlapi neplačú, kde matka vysvetľuje synovi, že svet je taký, že "prednosť" majú tí vyvolený, tí čo majú peniaze, čo sú z lepšej spoločnosti. No, možno je to dnes tak, ale zásadne s tým nesúhlasím a nikdy som svoje deti k takému niečomu neviedol a ani viesť nebudem. Podľa mňa veľa problémov, konfliktov a kríz je spôsobených práve takýmto prístupom, pretože zabúdame, že človek má zostať v prvom rade človekom!!! A deti, ešte Vám odhalím ďalšiu nepravdu - Chlapi plačú!!! Chlap nie je ten, čo má vypatlaný mozok, postavu ako skrina, ruky ako lopaty, ale ten, čo má hlavne srdce. A chlap, hlavne otec dokáže nie len dať jednu ráznu otcovskú, ale dokáže aj objať, pohladit, pochváliť a dokonca dokáže povedať aj prepáč. Netvrdím, že som to vždy dokázal, ale snažím sa a účím sa aj ja. Nie je to jednoduché. Možno som Vám často nehovoril, že Vás mám rád, že som na Vás hrdý, možno som Vás tak často neobjal, ale všetko čo som robil, som robil a robím pre Vás. Možno niektoré udalosti či riešenia neviete prehltnúť, možno Ste neboli na všetko pripravený, ale vedzte, že taký je život. Vôbec to nie je prechádzka ružovou záhradou. Občas sme hore, občas dole. Áno, padol som na dno, našťastie to nebolo do úplnej žumpy, ale postupne sa zdvíham a narovnávam sa. Idem možno pomaly, ale istejšie, pevnejšie a hlavne vzpriamene vpred a objavujem to čo som si možno v minulosti nevšimol. Zároveň to ukazujem aj Vám a učím Vás veci, čo som Vás naučiť nestihol. Nikdy nie je neskoro, ani na učenie. Človek, ak chce, tak sa učí celý život. A ako som spomínal, učí sa aj na svojich vlastných chybách. Prípadne aj na chybách iných. Nevidím do budúcnosti, ani ju neviem a nechcem predpovedať. Ale verím, že všetky zážitky a udalosti, ktoré Ste doteraz prežili, sa odrazia aj na Vašom prístupe k Vášmu ďalšiemu putovaniu. Nič sa nedeje pre nič a aj osoby, ktoré Ste stretli či ešte stretnete vo svojom živote Ste stretnúť mali alebo máte a ovplyvnia Vás, či ovplyvnili tak ako aj mňa. Život je nádherný, treba si ho užívať. Ale nezabudnite, zostante vždy človekom!!! OK, dalo by sa toho ešte určite hodne popísať, možno zase na budúce, keď sa mi pritrafí vlna nespavosti a zrazí sa s vlnou spisovateľskou. A odpustite mi moj pravopis, nebol som jednotkár...