Koľko takých prestávok máte vy? A koľko dní, mesiacov, rokov, či životov trvajú?

Prestávky, kedy nie je nič.

Možno je dobre, že som tým kým som, tam kde som a tam kde som bola, a viem, kde je dno a hlbšie to už nepôjde.

Keby ste ma poznali naživo, nikdy by ste nety/ipli, že ja poznám dno. Ha! A predsa.

A predsa sú veci, ktoré mám s ľudmi spoločné. Chcem žiť, keby som nechcela, už dávno by som to ukončila. Veď čo, dnes už máte také prostriedky, a takých úslužných ľudí.. Všetko sa dá:) Nezabiť sa nie je zbabelstvo, ale je to vyššia inteligencia!

Preto ma zaujíma spôsob ako prežiť na svete, aj za podmienok, že ste zoči voči videli dno:)

Nechá to na vás určite nejaké stopy ten pohľad zoči voči, nebudete môcť komunikovať s ľudmi tak ako kedysi, stanete sa čudným, samotárskym, nespokojným, a hlavne sa niekedy bude zdať  že už nemáte nádej. 

Žijem s tým každý deň, so smútkom a samotou, obklopená milujúcimi ľudmi. Niekedy sa im nedokážem pozrieť do očí. Viete, niekedy vlastne ani nechcem byť zlá, niekedy je zlo jediný výber, aby sa zbytočne neubližovalo a neklamalo.

Vo svojom predposlednom článku som držala v rukách pohár Poznania. Neotvorila som ho, neurobím tú istú chybu ako Eva, nechala som zomrieť kúsok seba, aby som nebola naveky sama.

Treba sa naučiť žiť neideálne, tak ako všetci normálni ľudia, keď nám už túto cestu naši prarodičia z raja vybrali.

Musím niekde nájsť vieru, ktorú som cestou stratila.

Nebude to ľahké, dno vždy zostane.

Celkom rada by som stretla niekoho kto verí.